So stop, lie to yourself.

Stála pri svojej skrinke a čakala na Emily, dokým sa rozlúči s jej polovičkou. Ticho žiarlila čakala keď príde aj ku nej niekto kto ju očarí. Ale nikto tu taký nebol. Bola sama a okolo seba mala, len faloš, ktorá ju využívala. Nemala nikoho s kým by mohla byť vážne šťastná. Dokonca Emily bola jedná z tých, ktorí ju využívali.

Zatvorila skrinku a pobrala sa do triedy, ale cestou ju zaujal Noah. Vyzeral hrozne. Jeho oči veľmi slzili a upieral pohlaď na Abigail. Zhrozene sa na neho pozrela. Nedokázala uveriť, že to porušil. Smeroval k nej. „Musel som,“ jemne naznačil perám, keď bol pri nej. „Nedokázal som to zvládnuť. Zosypem sa, keď to nebudem mať.“ šepkal aby ho nikto nepočul. Nevedela čo má robiť, presne takto jej to hovoril aj niekto iný, kto bohužiaľ zomrel. Nedokázala sa na neho pozerať. Musela odvrátiť zrak. „Vyzeráš hrozne, nemôžeš ísť takto na hodinu.“ chytila ho za rameno. „Poď, ideme reč, len si vybavím hovor.“ ťahala ho za sebou až ku východu. Všetci sa obzerali. Asi mali dojem, že spolu chodia, ale nebolo to tak. Chcela mu vážne pomôcť, lebo on to nezvládal. „Mami? Dneska nepôjdem do školy, je mi vážne zle. Áno, dám si tabletku. Ahoj.“ vychádzali do školy a spoločne nastúpili do jeho auta. Abigail tu prišla s Emily. Musela šoférovať ona, nechcela aby havarovali. „Od koho berieš dávky?“ „Nikoho,“ zamrmlal. „Hovor!“zvrieskla, nevládala sa na neho pozerať. Trochu sa ukľúdnila a zabočila. Noaha to vyľakalo. „Od Franka,“ „Kde býva?“ „Zabočíš doprava a tam ten veľký dom.“ Sám si uvedomoval, že mu chce len pomôcť, ale vedel, že už nedostane žiadnu dávku. Zastavila trochu od toho domu. Dúfala, že Frank bude doma.

Dom bol vážne pekný a veľký, jeho farba zvonka bola krémovo hnedá a mal jednu veľkú balkónovú terasu. Okolo domu bol vysoký murovaný plot. Vyzeralo to, že majú peniaze.

„Pôjdeme tam spolu. Povieš mu, že už ti nikdy v živote nedá dávku. Ty to musíš ukončiť, nie ja.“ prísne sa na neho pozrela. „Uhm, ale,“ „Noah, nie. Žiadne ale, prídeš tam a povieš mu to.“ Vystúpila z auta a Noah za ňou. Spolu sa pobrali do domu a zazvonili. Vonku vyšiel vysoký chlap, celý v tmavom a bolo vidieť na ňom, že je nadrogovaný. Jeho sklenené oči ho prezradili. Mal tmavšie vlasy a úzku tvar. Vyzeral ako ďalší feťák. „Noah, ako rád ťa vidím.“ zvýskol a blížil sa ku bráne. „Tvoja ženská?“ oplzlo pozrel na Abigail. Noah sa historicky zatváril a prikývol. Vypúlila na neho oči, ale bude s ním hrať tu hru. „Chceš ďalší heroín na dávky?“ usmial sa spoza brány. Nemienil ju ani otvárať. „Prišiel som ti povedať, že už nebudem brať ďalší heroín.“ Frank zmraštil obočie. „Našiel si niekoho lepšieho? Ponúka ti lacnejšie?“ „Nie, ja-ja-ja už.“ Nemohla sa na to pozerať.

„Prišiel ti povedať, že už nikdy. Nikdy tu nepríde. Nikdy mu neponúkneš ďalší heroín! On s tým musí skončiť. Musí to urobiť pre seba. Je z toho zničený. Nemôže takto pokračovať. Už nemôže si pichnúť ďalšiu dávku! Nikdy.“ Neveriacky na ňu obaja pozerali. Ako sa snažili obaja niečo povedať, nestihli, pretože Abigail ťahala Noaha preč.

Znovu mal v hlave prečo ju to tak zaujíma? Prečo to robí pre neho, prečo sa vôbec stará o neho, keď ho nepozná? Nechcel sa jej to pýtať práve teraz, nemal slov. Akoby onemel, ale on vedel, že toto neskončí. Onedlho bude potrebovať ďalšiu dávku, ktorú si pichne a jemu sa rozplynie svet. Bude mať dobrú náladu a nič nebude vnímať, ale uvedomuje si, že keď to prestane znovu skončí v sračkách.

Odviezla ho ku sebe domov. Chcela niečo pre neho urobiť, chcela aby jej niečo o sebe porozprával a aby zažili aj skutočný svet, nie len ten vo svojej hlave.

Spolu v tichosti si sadli na postel a obaja premýšľali. Otázka,ktorá mala úlohu v ich hlave bola Prečo?

Bola odhodlaná a chcela vedieť niečo o nom, ale on ju predbehol. „Mám otázku, možno hlúpu.“ odul peru a trochu sa začervenal. „Voláš sa Abigail?“ Abigail sa hlasno rozosmiala a jemu trhalo kútikmi. „Áno,“ prestala sa smiať, ale stále jej to prišlo vtipné. „Prepáč,“ „Nemáš sa začo ospravedlňovať.“ Sladko sa usmiala, až ho to očarilo. Myslel si, že ju zaujíma len škola, ale ju zaujímal aj on. Pre Abigail bolo hlúpe, že ju vlastne ani nepoznal a ona ho zachraňuje.

Teraz však už bola odhodlaná sa opýtať, tú otázku, ktorá jej nedá pokoj. Možno aj vedela odpoveď prečo to robí. „Prečo si začal drogovať?“ vydýchla si, že to vyslovila. Jeho to zaskočilo, ešte nikto sa ho na to nespýtal. Nikto nemal záujem.

po dlhej dobe som sa znovu odhodlala. :)

Zrazu nevedel ako odpovedať. Mohol jej dôverovať? A prečo nie, keď ho chce chrániť? Ale niečo mu nehralo. Vlastne všetko bolo v pohode, ale on nevedel čo má povedať. Nevedel ako začať bolo toho tak veľa. „Tlak,“ začal a spustil svoje telo na jej postel. „Z čoho?“ „Všetko to tak ubehlo rýchlo.“ privrel oči a cítil ako sa prehĺbila postel, keď si ľahla vedľa neho. „Mne to môžeš povedať,“ zadíval sa na ňu, ako sa sladko usmiala. Vážne mala nádherný úsmev. Úsmev jej opätoval, ale trocha viac smutnejšie. „Vieš čo by som dal zato, aby moji rodičia neboli slávny?“ zmraštil obočie a trocha sa zamyslel. „Nikto to nevie, pretože som odcudzovaní, že si môžem dovoliť všetko. Možno mám všetko, čo sa jedná cez peniaze, ale lásku som si nikdy nevedel kúpiť. Nikdy som nepocítil lásku od rodičov a v škole ma, len odcudzovali a boli pri mne, pretože vedeli, že im niečo kúpim, alebo nejako tak.“ nahlas vydýchol. Asi to ešte nikomu nepovedal. „Veľa ľudí ma omnoho horšie problémy, ale toto bol môj problém od malička. Vždy sa o mňa starali opatrovateľky. Matka by bola radšej, keby si dala dieťa vziať. Bol to hrozný pocit, keď mi to vykričala do tváre.“ mierne sa pomrvil. „Chcel som byť v inom svete, ale nezvládol som to.“ veľkú hrču v hrdle prehltol a pokračoval.: „myslel som si, že ma budú milovať, keď budem iný. Ale bol to len klam, ktorý ma dostal, až sem. Na dno.“ otočil hlavou na bok a zapozeral sa na jej tvar. „Musíš prestať.“ otočila hlavu ku nemu a navzájom si pozerali do očí. „Nemám prečo prestať.“ odvrátil pohľad. „Máš! Kvôli sebe.“ troch zmenila tón hlasu. „Ja som dávno skončil sám so sebou.“ „Tak kvôli mne!“ vykĺzlo jej z úst a začala si v duchu nadávať, že to vyslovila. Zmätene na ňu pozrel. „Prečo kvôli tebe Abigail? My dvaja sa ani nepoznáme.“ „Ja neviem musíš mať nejaké predsavzatie, ale hlavne kvôli sebe. Ty ničíš seba.“ usmiala sa. „Verím, že nechceš skončiť v blázinci.“ „Čo mám preto urobiť?“ „Obmedziť to úplne. Nesmieš sa nechať donútiť si zobrať ďalší heroín a pichnúť si dávku.“ „Vieš aké to je ťažké?“ „Možno to neviem úplne, ale dokážem si to predstaviť. Ver mi, sú omnoho lepšie veci.“ „Nedokážem to,“ zavrtel hlavou a sklopil ju. „Ešte si ani nezačal a vzdávaš sa?“ „Ja ani nezačnem,“ „No, ale urobil si prvý krok. Ja som ho vlastne urobila, ale už nemáš od koho brať dávky a keď sa dozviem, že si tam znova bol, nepraj si ma!“ vystrčila ukazovák na znak, že to myslí vážne. Hlasno sa zasmial. „Ďakujem,“ znova sa zadíval na jej tvar a mal chuť dotknúť sa jej hebkej pokožky. Ona nebola ako každé dievčatá na ich škole. Bola iná. Nenosila moc mejkapu ani sa moc výstredne neobliekala.
Ruku jemne naťahoval ku jej tvary s úmyslom, že sa jej dotkne. Akoby sa zastavil čas. Abigail sa zvýšil tep a prestala dýchať, keď počula svoje srdce dunieť akoby malo posledný krát niečo také zažiť. Mala ten príjemný pocit v bruchu. Dotkol sa jemne jej líca a ona si uvoľnene vydýchla. Celý čas sa pozeral do jej oči a priblížil sa ku jej tvary. Rýchlo sa od seba odtrhli, keď začuli hlasne zakašlanie.

„Mami,“ zajakala sa. „Nebolo ti zle?“ mierne nadvihla obočie. Jej mama vyzerala vážne skvele. Mala husté hnedé vlasy, bola aj pomerne dosť vysoká a štíhlej postavy. Na sebe mala kostým, dosť elegantný, béžovej farby. Bolo vidno, že jej mama sa snaží zakryť úsmev, pretože o svojej dcére vedela všetko. Vedela, že mala iný vkus na chlapcov, pretože nemala rada tých zlých, skôr dobrých, ale Noah vyzeral skôr ako zlý, takže možno aj preto im prekazila chvíľu. Bála sa o svoju dcéru. Keby prišla aj o ňu, nezostal by jej nikto a ona by sa zosypala.

„Áno, ale Noah ma prišiel pozrieť.“ Bola príliš nervózna. Noah sa jemne pozdravil, nechcel byť neslušný, ale sám si hovoril, že tieto dve ženy pred ním sú ako dvojčatá, až na ich vlasy a oči. „Noah ty nemáš školu?“ začudovane sa opýtala. „Mám, ale rozhodol som sa vymeškať, pretože mám... veľmi rád vašu dcéru.“ Hovoril s menšími prestávkami. Nedokázal nič lepšie vymyslieť, tak si Abigail pritiahol trochu ku sebe. Jej mama sa posmešky na nich pozrela a nadvihla obočie, tak aby to videla len Abigail, ale bolo jasné, že to videl aj Noah. Nechala ich tak, jeden vymeškaný deň zo školy ich nezabije. Počkali dokým odíde.
„Prečo každému hovoríš, že sme spolu?“ neočakávane do neho strkla a on sa miene zatackal. Škaredo na ňu pozrela a pritiahol si ju znovu ku sebe. „A čo keby sme boli?“ zostala ticho. Nikto sa jej to nespýtal, jedine nejaký oplzlý chlapci, od ktorých to nebrala vážne. „Mlčanie značí súhlas,“ Mierne sa zasmial a stále ju držal. Jednu ruku mal na jej chrbte a druhú na jej boku. Až vtedy sa spamätala a začala hovoriť. „Nie, nie. Ja som tu preto, aby som ti pomohla. A už ma pusti.“
„Prečo si taká neprístupná?“ hovoril si to akoby pre seba. Nikdy by o sebe nepovedala, že je neprístupná.

35 zobrazení na minulej časti. 2 komentáre. Vysvetlí mi niekto, prečo to nekomentujete? Dokáže ma vážne naštvať a fakt, že 2 ľudia si pozrú jeden článok 35 krát neberiem do úvahy. žiadam vás jedine o názor a mňa neskutočne potešilo aj tie dva komentáre, ale tie zobrazenia ma naštvali. Som rada aj za tie zobrazenia, ale prečo to nekomentujete? Nedá sa to komentovať alebo tak? už by som sa tým mala prestať zaoberať.
Myslíte si, že Noah a Abigail budu tvoriť pár? :)

Zakoktala sa a zrazu nevedela vydať zo seba ani slove. Pozerala na neho nenávistne a myslela si, že aspoň trochu je normálny. „Prepáč, bolo to hlúpe.“ rýchlo sa ospravedlnil, pustil ju a pozeral sa mimo. „Nie som neprístupná, ale nedokážem milovať niekoho kto je môj pravý opak.“ vyznelo to nechutne. Hľadala knihomoľa, ktorý by na miesto poriadneho sexu radšej prečítal knihu. „Asi nevieš, že protiklady sa priťahujú, ale ver či nie, budeš dlho čakať a skončíš sama s päťdesiatimi mačkami.“ znova akoby onemela. Ten chlapec ju doslova zabíjal,pretože mal pravdu. Už by mala zažiť vzťah. Byť milovaným, robiť hlúposti, opíjať sa, začať žiť, milovať sa. Ale ona nechcela. Čakala na toho pravého, ktorý by ju miloval. Nechcela sa opíjať, pretože vedela, žeby skončila zle. Sklamala by samu seba. Bála sa dokonca aj o to, žeby prišla o panenstvo a ten chlapec by sa na ňu potom vykašlal. „Ja nechcem byť ako tie dievčatá, ktoré sa ľahko poddajú.“

„Ty taká ani nemusíš byť,“ sladko sa na ňu usmial a chcel sa ku nej priblížiť. Sám nevedel čo to do neho vošlo, ale prišlo mu to ako dobrá príležitosť, pretože vedel, že Abigail ho bude mať skutočne rada. Ale ona ho zastavila. „Nespĺňaš predstavy môjho ideálneho chlapca.“ Snažila sa byť znova vážna.

„Aké podmienky musí mať ten ideálny chlapec?“ netrpezlivo sa opýtal a prešiel si prstom po pere.

„Musí prestať drogovať!“ tým pádom tento rozhovor ukončila. Ona vedela, že sa on toho nevzdá a Noah vedel, že Abigail neprestane bojovať až do poslednej kvapky, aj keď to nemalo zmysel. „Vieš, že to nie je možné, aby som prestal?“ pretočil očami. „Všetko je možné, len musíš chcieť.“

„Čo keď nechcem?“ znechutene sa opýtal a znova sa zadíval do jej očí. Videl tam záblesk smútku. „Neviem čo tu potom hľadáš. Choď a pichni si znovu ďalšiu dávku. Keď ty nechceš nemá to zmysel.“ záblesk arogancie. Noah sa stiahol. Vážne nevedel, čo tu robí. Možno chcel, len oporu. Zdôveril sa jej, ako nikomu. Ale znovu to pokašlal a bol sám. Rýchlo sa otočil a smeroval preč z jej izby. „Prajem ti príjemne hľadanie tvojho ideálneho knihomoľa.“ uškrnul sa a odišiel z jej izby.

Znovu zostala ako omámená. Vedela, že dnešná generácia je drzá, ale nikto ju takto neponížil. Vážne si ľudia to všetko myslia? Preblesklo jej hlavou, aj keď vedela, že všetko čo jej povedal bola pravda. Nechcela na to premýšľať. Bol koniec. Ona mu nemá ako pomôcť a bolo jasné, žeby sa stiahla, aj keď niečo jej hovorilo, žeby nemala.

Noah vedel, že to pokašlal a sám sebe si nadával, keď odchádzal, pretože mal príležitosť, ktorú stratil. Mohol sa vrátiť späť a ospravedlniť sa zato aký bol nezdvorilý. Nepoznal ju a odsúdil, že bude sama celý život. Nenávidel sa zato, že ľudom ubližuje. Tak ako on nemal nikoho ani ona. Boli sami a okolo seba mali samú faloš. Pasovali by ku sebe, ale obidvaja vedeli, žeby to nefungovalo, aj keď Noah by chcel. Vlastne spolu ešte nič nezažili a už by mali spolu chodiť? Noah je typ, ktorý rád spoznáva ľudí počas vzťahu, ale v tomto prípade urobí výnimku. Rozhodol sa vrátiť späť.

Prudko zabrzdil, obrátil sa a smeroval ku jej domu. Rýchlo vystúpil a behal ku jej domu. Zazvonil a vytrvalo čakal dokým otvorí jej mama. Zrazu nevedel, čo mal povedať, keď otvorila. „Je hore,“ usmiala sa a vpustila ho ďalej. On bez slova bežal hore ku jej izbe. Zastal pri dverách, pretože začul hlas. „Ešte uvidí, že nebudem sama.“ rozkrikovala sa. Sladko sa usmial a otvoril dvere. Zaskočene na neho pozrela a on ju stisol v pevnom objatí. Objatie mu až po chvíli opätovala. „Prepáč,“ zašepkal jej do ucha. „Viem, že si nájdeš niekoho, kto ti bude vyhovovať. A ten človek ťa bude milovať a ty budeš pre neho to najužasnutejšie dievča na svete.“ Vytrvalo jej šepkal do ucha. Musela sa usmiať, bolo skvelé cítiť konečne niečo iné okrem toho falošného objatia. Konečne jej niekto veril, aj keď doteraz hovoril pravý opak. Bola skutočné rada, že sa našla osobu aj iná od tých ktoré ju využívali. Stisla ho ešte viac. „Si prvý človek, ktorí to povedal.“ Slza jej schádzala po líci dole, až pristala na jeho tričku. „Chcem to zmeniť.“ jemne ju pustil. „Chcem konečne prestať drogovať a užívať si život aj bez toho.“

„Prisaháš?“

„Áno, aj keď to bude ťažké.“ „Keď to porušíš skončíš zle!“ pohrozila mu. Spolu sa zasmiali a znova sa stisli v objatí. „Nie si zlý, ale aj tak budeme, len kamaráti.“ zasmiala sa.

Konečne časť. Som nesmierne rada, že sa objavili komentáre. Viem, že trochu neskoro, ale je leto a ja si ho dostatočne užívam. O tri dni idem na dovolenku a neviem či stihnem niečo dovtedy napísať.

Idem vyskúšať tie otázky.

1)Myslíte si, že Noah poruší prísahu?

2)Budú spolu alebo si Abigail nájde vážne nejakého knihomoľa?
3)Voľná diskusia.

Viac ma toho nenapadlo, som tu narýchlo takže dúfam, že sa tam ten nejaký komentár objaví.:) Love yaa.

Dneska odchádzam preč a nestihla som dopísať časť. Beriem si so sebou notebook,takže keď sa budem nudiť, tak určite niečo napíšem.
Ohromne ďakujem, prekročila som 5000 vzhliadnutí. :) Neskutočne ma to teší, že sta aj začali komentovať. :)
Prajem vám tu príjemných desať dní bezo mňa, len dúfam, že keď prídem tak ešte bude niekto môj blog sledovať. Haha.

Biograd.

Neviete mi povedať z akých seriáloch/filmoch sú tieto gify? :) Bola by som rada, kebyže sa mi na to niekto ozve.

Na dovolenke som rozmýšľala nad príbehom, dokonca som rozmýšľala aj nad novým príbehom, ale bolo by to fanfiction, ale postavy by nevystupovali ako slávny. Mám dojem, že príbeh Chance bude o ničom, pretože ja neviem ako mám pokračovať. Mám napísanú jednu vetu, ale verte či nie ja to dopíšem. A už som si aj trochu premyslela ako.
Mám ešte niečo na srdci. Je tu ešte niekto alebo už na tento blog nikto nechodí? (Inak ďakujem za vzhliadnutia, vážne ma to potešilo.)

Práve čítala zamilovaný príbeh o dvoch ľudoch, dosť jej to pripomínalo Rómea a Júliu, ale bavilo ju to. Všetky úlohy do školy už mala spravené a tak sa podmanila, len do toho čítania.

Bolo už popoludnie a tak si len vylihovala a nič nerobila. Nemala s kým ísť von, všetci sa pripravovali, že pôjdu do klubu. Sama vedela, že nikdy nebude plnohodnotne žiť až pokiaľ nezačne robiť to čo ostatný, ale ona nechcela. Stále verila, že v jej veku sa dá robiť aj niečo iné. Radšej by niekomu pomáhala, ako sa opíjala. Možno by išla na party alebo do klubu, aby niekoho spoznala, ale bol tu háčik, žeby sa s ňou nikto do rečí nedal. Bola by sama ako minule. Mohla by chodiť na každú párty v meste, pretože poznala ľudí (ktorý ju samozrejme využívali), ktorý to niekedy usporiadavali. Možno ju Emily aj má rada, keďže ju zobrala na tamtú párty, ale nemusela by ju tak využívať. Bola len obyčajný človek a dá sa to slušne poprosiť a nie brať ako samozrejmosť.

Vychutnávala si teplú sprchu a zostávala tam čím ďalej tým viac. Bolo to osviežujúce. Nehovorila, že má ťažký život, ale jej život sa jej ani trochu nepáči. Nie je sama sebou. Robí, len to čo ju baví, ale neužíva si to, aj keď to má rada.

Vyšla zo sprchy a natiahla sa po uterák, ktorý bol pre jej pokožku veľmi mäkký. Milovala osušky, v ktorých sa cítila ako zabalená v bavlnke. Osušku si obmotala okolo tela a ľahla si do postele. Rozmýšľala.

Zazvonil jej mobil a rýchlo po ňom skočila, myslela si, že jej volá Noah, aj keď nevedela prečo by jej volal.

„Áno?“ „Abi?“ ozval sa tichší hlas, ktorý nespoznala. „Tu je Mike,“ oh, Mike. Ďalší do zbierky chamtivcov. „Čo potrebuješ Mike?“ ozvala sa slušne, aj keď vedela, že volá, len kvôli úlohám. „Vyzdvihnem ťa o pol 8, potrebujem aby si mi pomohla s úlohami.Prosím,“ myslela si, že už ani nepoprosí, za to aký nezdvorilý bol. „Fajn,“ sucho odsúhlasila a položila.

Ľahšie sa nalíčila, aj keď to nepotrebovala. Jej pehy a ryšavo hnedé vlasy pasovali ako lusk. Nebola najkrajšia, bola skôr obyčajné dievča. Nebola ani pehavá ako niektoré ryšavky. Vlasy mala zosvetlené, myslela si, že ich bude mať do blond, ale nafarbené pramienky sa zmiešali s jej gaštanovohnedými vlasmi a zvyklo niečo výnimočné, ale stále obyčajné. Bola krásna jej obyčajnosťou.

Samozrejme sa chcela páčiť, tak si hrubšie namaľovala riasy a zvýraznila obočie. Nebola ten knihomoľ s okuliarmi od babky a vlasmi v cope ako v nejakom filme. Bola normálna, ale ľudia jej múdrosť rady využívali.

Obliekla si džínsy a volnejšie tričko, ktoré jej siahalo do pol zadku. Väčšiu bundu, ktorú si vzala do ruky a obyčajné rifľové trampky. Vlasy si rozpustila, mala rada, keď mala vlasy v gumičke a keď ich rozpustila boli jemne vlnené, pretože jej vlasy boli dokonalo rovné. Človek by si myslel, že si ich žehlí, ale to nebola pravda.Vôbec nevyzerala ako dievča, ktoré sa učí. Takto vyzerala každý deň, bola príťažlivá, ale pre niektorých ľudí príliš múdra.

Vyšla von a pred domom ju už čakal Mike aj so svojím autom. Jeho auto bolo veľké a čierne, nevedela rozoznať značku, pretože sa do aut moc nevyznala a nejako ju to nerozčuľovalo.

Mike bol sladký, ale veľký sebec. Nezaujímal sa o nikoho, len o seba a jeho hnedé nageľované vlasy hovorili za všetko. Má rád zdokonalovanie. Rád sa staral o svoje oblečenie a vlasy, aby na dievčatá zapôsobil. Bol pekný, ale nebol ten po ktorom by išla každá. Dievčatá mali skôr na ňom rady jeho štýl.

Sladko sa usmial, pretože vedel, že to vyjde. Sucho sa pozdravili a už sedeli v aute a smerovali do jeho domu. Abigail nesledovala cestu, ale viac sa zaujímala o to s čím chce pomôcť.

„Od ktorých predmetov nemáš úlohy?“ len nepovedz, že zo všetkých. Prebleslo jej hlavou. „Matematika a francúzština,“ „Vieš, že sa francúzštinu neučím,“ zachichotala sa. „Ja viem, ale mohla by si mi s tým pomôcť. Veľmi prosím,“ trošku zapišťal, aby na to pristúpila. „Dobre, ale nesľubujem,“ „Si zlatá,“ zalichotil jej a do jej líc sa nahnala krv a musela odvrátiť zrak od jeho tváre. Uličnícky sa zasmial. Určite to vyjde. Zamyslel sa. Zabočil doprava a ocitli sa v centre mesta, zaparkoval na voľnom mieste pri vedľajších autách.

Nezdalo sa jej to. Vystúpili z auta a zamierili smerom ku klubu, v ktorom bolo vždy veľa ľudí. „Mike prečo sme tu?“ zastala a on cukol jej rukou, aby išla ďalej. „No ták, môžeme sa zabaviť, predsa trochu si užívaj života.“

Zdalo sa jej to ako dobrý nápad, a tak sa vybrali do klubu preplneným ľudmi. Užije si to, ale bez alkoholu a drog.

Toto určite nie je Abigail. :D Ani polovica obrázkov, čo som tu dala, nie sú ona.

Možno toto je niečo, ako si ju predstavujem.

Takéto má vlasy.

Ďakujem, aspoň trochu ma tie komentáre posunuli ďalej a ja som sa to rozhodla napísať. Ospravedlňujem sa, že som mala takú dlhú pauzu, ale nevedela som o čom písať. Tento príbeh sa mi píše ťažšie ako ten pred tým, pretože v tom som vedela presne kam idem, ale tu sa ešte rozhodujem, či niečo urobím tak a možno zmením všetko. Neviem premyslela som si to až do konca a koniec sa mi zdal suchý. Musím si to dôkladne premyslieť.

Prišli ku skupinke ľudí, ktorí boli asi Mikeovi kamaráti. Na to koľko hodín tu bolo, tak ľudia prichádzali a neodchádzali. Bolo tu moc dusno, smrad. Cigaretový dym bol cítiť všade. Alkoholické nápoje nesmeli chýbať na každom stole. Bol to proste klub ako z nejakého filmu, ale v ich meste to bolo normálne. Ľudia tu boli každý deň, proste bolo to akoby feťácke mesto, aj keď aj trochu alkoholické, ale drogy tu boli prioritou. Drogoval tu pomerne každý štvrtý človek a z tých teenagerov, asi nedrogovala iba Abigail, aj keď našlo by sa viac takých, ktorí to ešte neokúsili.

„Mikeee,“ zajačal vysoký blonďavý chlapec, bol celkom kus, ale nič pre Abigail. Mike sa posunul pred Abigail a podal mu ruku. Pozdravili sa ako tí starí priatelia, ktorí sa dlhšie nevideli. Mike sa pozdravil s celou skupinkou chlapcov. Nebolo tam ani jedno dievča, asi pánska jazda, ale Mike sa nejako sekol, keďže priviedol ju. Chlapci posunuli pohlaď na Abigail. Mala chuť sa odtiaľto vypariť. Nepoznala ani jedného. Ani jeden z nich nebol z ich školy. Preblesol jej plán, že konečne by si našla frajera a tým by Noah zistil, že nezostane sama s mačkami, ale keďže ony vyzerali ako tí ktorí pijú a húlia, vykašlala sa na celý plán.

„Toto je Abi,“ Mike ju predstavil a všetci sa stále pozerali jej smerom. Prvý ktorí vystrčil ruku bol ten blonďavý. „Erik,“ jemne sa usmial a Abi mu rukou potiasla. Potom sa jej predstavili další piati. Boli to Edward (určite nejaký upír.), Luke, Ben, Jacob (nejaký vlkolak) a Jeremy.
Bolo jej divné, že je tu jediné dievča, cítila sa nesvoja. Bolo to akoby naschvál.

Sedela pri Erikovi a Mikeovi, spolu sa smiali a rozoberali nezmyselné konverzácie. Všetci okolo nej mali ruke pivo, len ona pomarančový džús.

„Nehovoril si, že Abi nepije,“ zaškeril sa Jacob na Mikea. „Ty si mu o mne hovoril?“ začudovane sa na neho pozrela. „No tak trochu.“ „Takže ty si to mal celé naplánované,“ usmiala sa na neho a v tej chvíli vedeli iba oni dvaja o čom hovorili. Ben sa zodvihol a smeroval preč, ale nikoho to nezaujímalo. Stále sa rozprávali. Keď ale Ben prišiel a položil pre Abi veľký pohár. Obsahoval modrú tekutinu, bolo tam niekoľko ľadov a na vrchu pohára bol citrón. Vyzeralo to úchvatne. „Daj si, je to čisto z ovocia bude ti to chutiť.“ zaškeril sa. Abi si pohár premerala. Jasné, že tam bol alkohol. Ovocia? Nič lepšie si vymyslieť asi nemohol, ale Abi tomu záhadne uverila. Odpila si z modrej tekutiny, zatiaľ čo ju ostatní sledovali.

Necítili žiaden alkohol, to bola pravda. Chutilo to úžasne a ona sama nedokázala opísať chuť nápoja. „Je to dobré,“ zhodnotila a odpila si znova. Nakoniec si odpíjala z pohára až tam nezostalo nič a ona poprosila o ďalší. Bola už v ríši svojej hlavy. Nevedela o sebe a cítila sa ako vo veľkej bubline. Bolo to niečo čo nepoznala. Mala celkom strach, ale bola viac sama sebou. Sústavne sa smiala a nezatvorila ústa ani, keď sa jej plietol jazyk. Akoby to nebola tá Abigail.

Ben priniesol ďalší pohár, ale teraz inej farby. Nenechala sa odradiť a odpila si znova. Tento raz tam bol cítiť alkohol, ale aj presto pila ďalej. Mierne ju zaštípalo a ona sa zatriasla. Znovu nepoznaný pocit a cítila akoby jej zaľahlo v ušiach, pretože už nevnímala čo chalani hovoria. Keď dopila aj tento pohár, zdvihla sa a išla na parket. Bolo na nej vidno, že je opitá, ani jej chôdza nebola dokonalá. Erik za ňou išiel a solu tancovali. Vlnili sa do rytmu hudby, jemne si položila hlavu na jeho rameno a spolu nalepený sa vlnili. Nedochádzalo jej, čo majú v pláne. Nedokázala ani uveriť, že je opitá, keď niečo sľúbila. Sľúbila, že to nikdy nespraví, len na jeho česť. Toto nebola tá Abigail akú každý poznal.

Erik schádzal rukou po jej stehne, na všetkých počudovanie sa nechala. Bolo to cez látku. Mierne sa zasmiala a zrazu prestala. Prestala tancovať a aj smiať sa. Akoby jej všetko behom tejto sekundy došlo. Rýchlo vyletela von a snažila sa utekať, čo najďalej. Vybrala si mobil z vrecka a vytočila číslo. Bolo už veľa hodín. „No?“ nič neodpovedala, len sa rozplakala a sadla si na obrubník. Vyzerala hystericky. „Abigail, čo sa stalo?“ „Príd po mňa, prosím.“ šepla a skoro to ani počuť nebolo. „Kde si?“ „Skoro pri parku v centre mesta,“ dopovedala a odpovede sa už nedočkala. Vytrvalo sedela a čakala. Priblížilo sa ku nej auto, zastavil a vystúpil z auta. Rýchlo ku nej pribehol a stisol ju v náruči. Stáli tam neskutočne dlho. Bola to chvíľka a obidvaja si to vychutnávali. Pomaly ju pustil a ona sa zatackala, ale chytil ju. „Si opitá?“ začudovane sa na ňu pozrel a nechcel uveriť, že toto je Abigail. „Zober ma prosím domov,“ rozplakala sa ešte hlasnejšie a on ju odviedol do auta a vyrazil ku jej domu.

nudím sa a asi, len o tretej v noci mám čas dopísať túto časť. Viem trvalo mi to dlhšie než obvykle. Zato sa ospravedlňujem, ale užívam si prázdniny.
je asi očividné, že je to Noah, ktorý prišiel. nemala som plán, aby sa s Mikeom vyspali, proste jeho plán bol ju opiť. Teším sa na vaše reakcie (keď nejaké budú). a tie mená :D mňa vážne nijaké nenapadli.

Jej telo sa celé triaslo. Vonku bola neskutočná zima a stále nedokázala uveriť, že sa opila. Nechcela by sa stať tiež takou akou sú ostatní. Chcela vytŕčať, ale nie moc. Možno sa chcela zabávať, ale ako dnešný ľudia hovoria, bez tých škodlivých látok to nejde. Toľko počula aký je to vynímočný pocit, potiahnuť si z jointa a byť ako v oblakoch. Že je to neopísateľný pocit, ktorý ti robí dobre, ale keď vyprchá už to nie je také. Alebo vidieť halucinácie a smiať sa z toho, že vidíš pred sebou Šmolka. Pre niektorých to bol neskutočný pôžitok. Ale neuvedomovali si následky.

Jemne ju prikryl. „Zostaneš tu so mnou?“ zamrnčala. Opatrne sa posadil vedľa nej na posteľ. Nevedel čo má robiť, predsa ona mu pomáha a spraví to isté, len s alkoholom? Nedávalo mu to zmysel. Muselo sa niečo stať, ale bál sa opýtať. „Sľúbila som a porušila som to.“ hovorila si ako pre seba. Mala v sebe alkohol, ale bolo vidno, že je pri zmysloch. Nebola opitá ako niektoré dievčatá, čo si nevedeli rady. „Komu si čo sľúbila?“ jemne sa opýtal. „Bratovi,“ z očí sa jej spustilo kopec slz. Nevedela to zastaviť. Ona má brata? Preblesklo mu hlavou, že ho nikdy doma nevidel. „Kde je brat?“ súcitne sa na ňu pozrel. Nevedel čo mal robiť, tak si ju privinul k hrudi a jemne zašepkal, aby prestala plakať. Nevedel, čo môže a čo nie. Nevedel čo čakať.

Abigail sa viac rozplakala pri slovách kde je. On tu nebol. Nemala možnosť ho objať a zašepkať ako ho má rada. Nemala už možnosť biť sa s ním a hádať sa kto vyhodí smeti. Nemohla mu povedať už ani slovo, nemohla mu vykričať, že v tých najťažších chvíľach ho potrebuje. Dúfala, že jej to odpustí. „Nie je medzi živými,“ hlasno sa nadýchla a rozplakala ešte viac. Už ani nevládala dýchať pri toľkom plači. Nezvládala to, že už tu není, aj keď všetci sa tváril, že sa cez to preniesli, ale nikto sa nepreniesol cez to. Hlavne rodičia, pretože im zomrel milovaný syn a zostalo uplakané dievča. Abigail sa vždy snažila byť ako jej brat, ale nikdy nebola. Boli rozdielne osoby, každí mal iné zaujmi a Abigail nemohla byť ako on.

„To je mi ľúto,“ „Neľutuj. Zomrel tak ako zomrieš aj ty, keď neprestaneš.“ Jej hlas sa zvýšil o pár tón. Bola to rana pod pás. „Predávkoval sa jeho srdce následne skončilo. Prišiel o pečeň a postupne mu odumierali orgány. Nemáš čo ľutovať, ľutovať môže jedine tak on, pretože on si zničil život, tak ako aj ty a všetci ostatní.“ nemohol uveriť vlastným ušiam. Vážne zomrel na predávkovanie drog? Možno si v tej sekunde niečo uvedomil. A možno to vypustil druhým uchom von.

„Keď som zistila a našla v izbe heroín, ja som v tom čase ešte nevedela, čo to je, ale on mi to vysvetlil. Bolo to pre mňa dosť sklamanie, pretože som chcela byť ako on, ale zmenila som svoj názor.“ Pri tom rozprávaní aj prestala hlasno plakať. „Sľúbila som mu, že to nikomu nepoviem, ale že musí prestať. No neprestal. Pár dní pred jeho smrťou vyzeral hrozne. Dával mi ponaučenie, že ja taká nikdy nemám byť, nikdy nemám dovoliť niekoho, aby ma na to naviedol. Sľúbila som mu všetko. Bola to taká takzvaná naša rozlúčka, pretože akoby vedel, že je v koncoch a musel ma držať celú noc v objatí. Ráno som sa zobudila a už nebol pri mne. Nerobila som si z toho nič, ale on sa neukázal dva dni a nakoniec nám volali z nemocnice.“

tiež to chcel svojej sestre sľúbiť, ale on bol jedináčik, len poskok rodičov. Tváriť sa ako úžasná a šťastná rodinka.

„Šok, ktorý znášala zle celá rodina. Každí sa dozvedel aký bol. No podľa mňa to mama vedela dlhšie, ale bola radšej ticho. Ja som nechcela, aby zomrel, kvôli tým hnusným svinstvám, ale sľúbil mi niečo a nedodržal to, tiež som sa mala právo hnevať. Mala som právo tiež začať s tým, opíjať sa a drogovať. Ale ja som jeho sľub dodržala do dnes. Alkohol mi tak neuškodí v malej dávke, ale mrzí ma, že som to porušila.“ Noah ju stisol vo väčšom objatí. „Nechcem zomrieť,“ zašepkal jej do ucha. „Ale nechcem žiť ako syn pre nič. Vážim si svoju rodinu, ale nemuseli sa ku mne správať, tak ako sa správajú. Je to zničujúce.“

Zdvihla hlavu a posunula sa trochu vyššie. Položila si hlavu na jeho rameno a zadívala sa mu do očí. Možno aj vedela ako sa cíti, ale jeho to muselo vážne ničiť. Byť len syn, o ktorého sa nezaujíma nikto.

Pomaly sa približoval ku jej perám a chcel ju pobozkať. Stačil malinky kúsok. „Nevieš sa postaviť ľudom,“ tesne pri jeho perách to vyslovila. Možno aj ona chcela, aby sa pobozkali. Noah sa začal smiať a Abigail sa po chvíli tiež. „Musela si to pokaziť?“ nahnevane odul peru. „Nabudúce to už nepokazím,“ Vyčarila svoj veľký úsmev. „Kedy bude to nabudúce?“ zadíval sa jej do očí a slzy, ktoré sa zanechali na jej tvary po dlhom plači, zotrel.

Aj keď sa ten bozk nestal musela som dať obrázky, toho ako by vyzeral. Neskutočne ma teší, že som prekročila 6000 vzhliadnutí, :) ale čo ma mrzí, že ľudia asi prestali to čítať, pretože je oveľa menej pozretí a aj všetko. Neviem, asi pretože tu nechodím dostatočne, alebo sa to niekomu nepáči. Aj tak som si našla čas a dopísala to. :) Dneska ma Liam narodeniny, takže všetko najlepšie. Kebyže Liama poznám osobne, tak môj darček pre neho by bola obria lyžička :D. A Dneska by mal kráľ popu 55 rokov. Michael Jackson. <3 :)
odporúčam, ktorí ešte nepočuli tieto songy, tak si ich určite pustite, ale varujem odkedy som ich počula som ako blázon. Dookola spievam a púšťam si to. :)

   http://www.youtube.com/watch?v=aNzCDt2eidg
                               http://www.youtube.com/watch?v=WJTXDCh2YiA
Možno sa aj dočkám akého si komentára a ďakujem, aj za ten jeden. :)

Bola tu tma. Nič nevidela, ale cítila obrovskú bolesť. Bolesť, ktorá ju pálila. Bola ako oheň, ktorý nejde zahasiť. Pálil ju po celom tele a nevedela, čo sa deje. Bála sa, čo bude s ňou. Nevedela kde sa nachádza. Stála na jednom mieste a nemohla sa pohnúť, pretože pohyb jej spôsoboval väčšiu bolesť.
„Nenávidím ťa!“ zakričal hrubý hlas a tá nenávisť patrila jej. Bolo jej ľúto, že ju nenávidí, pretože myslela si, že on ju má konečne rád. Poznala ten hlas. Jeho hlas by spoznala vždy.

„Nemala si sa starať do môjho života,“ srdcervúco mu hlas klesol, nevedela kde sa nachádza, ale bolo cítiť, že je blízko nej. „Som väčšia troska, ako som bol.“ Chcela len pomôcť, nie ublížiť.

„Abigail,“ zašepkal neznámy hlas, ktorý chcela počuť už tak dlho. „Abigail,“ zašepkal, ale hlas sa vzdialil. Neverila vlastným ušiam, že ho znovu počuje. „Ako to, že ťa počujem?“ hlasno sa opýtala, ale nedostala odpoveď. „Abigail, Abi,“ šepkal stále dookola jej meno. Pomaly sa jej slza kotúľala po líci. „Abigail, zachráň ma.“ chcel pomôcť, ale Abigail sa nedokázala pohnúť. Nemala mu ako pomôcť. „Skončíš v horúcom pekle ako tvoj skazený brat,“ zakričal jej Noah priamo do ucha. Chcela si zakryť ucho, ale ani to nemohla. Bola akoby zakliata. Nedokázala urobiť nič. „Vidíš tie sáčky?“ zrazu sa objavili vrecúška, aj cez tú všetku tmu. „Drahá, heroín.“ Zrazu sa rozjasnilo a videla som si Noah pichá dávku do žili. Bol to neopísateľný pocit, ktorý zažíval Noah už len pri pichnutí, krutej látky. Bolo to zázračné, koľko hnusy urobí ľudí šťastných.

Noahovi začala tiecť krv, toto sa nestáva. Všade na okolo bola krv a Noah ležal na zemi bezvládne. Nemala mu ako pomôcť. Bol preč.

„Noooaaaaaaaaaah,“ prudko sa zdvihla z postele.Zadychčaná a pot jej kvapkal po čele. Bola rada, že je späť, že to bol len hlúpy sen. Ale nechápala jeho význam. Akoby jej niekto chcel niečo naznačiť. Bolo to divné. Slzy jej padali z očí, že počula ten hlas, ktorý mal jej veľký brat.

„Abigail, bol to len hlúpy sen,“ Vyľakane sa pozrela na Noaha, ktorý bol stále pri nej. Privinul si ju do náruče a ukľudňoval ju. „Bolo to hrozné,“ zašepkala do jeho hrude.

„Zničila som ti život,“

„Bol to len sen,“ „Ale ty si zomrel, všade bola krv a-a,“ nedokázala dokončiť vetu. Ten sen bol doslova ako živý. „ Kľud, ja som stále tu.“ Nestávalo sa jej, že by zo sna plakala. Bola to ako nočná mora. Cítiť, že keď sa snažíte ľudom pomôcť, tým im iba ubližujete.

Ona nechcela, aby Noah dopadol ako jej brat, keďže nie raz započula hádku jeho s rodičmi, keď išla okolo alebo sa stretla s nimi niekde, ale Noah ju vtedy nepoznal. Možno aj vedela aký je to byť pocit odcudzený.Nemať vysnívanú rodinu, ale nikto si ju nevyberal. Svojich rodičov milujú, ale je to asi tým vekom, ale ich ničilo to, že sa o nich nezaujímali.

Abigail vychádzala so svojimi rodičmi, ale vždy bola tá druhá. Možno sa aj mala radovať, keď jej brat zomrel. Mohla byť prvá, ale ona nebola takým pokrytcom. Ničilo ju to, že vo vlastnej rodine už nemala žiadnu oporu. S mamou, ktorá by mala byť ako jej najlepšia kamarátka, nemá si čo povedať. Otec je typ, ktorý miloval svojho syna, pretože bol syn s veľkým s, ale jeho syn bol bez sily a zrútil sa.
Abigail bola, len poslušné dievčatko, ktoré trčalo v izbe so svojimi knihami. Ale jej brat bol veľmi zdatný. Miloval šport a naplno sa mu venoval. Bolo niečo neopísateľné ako sa vyžíval v hraní futbalu alebo hokeju. Dokonca aj posilňoval, ale tie posledné dva roky so všetkým prestal. Nikto nevedel, čo sa deje. Každý si myslel, že stále hrá svoje obľúbené športy, zatiaľ čo sedel vonku a rozplýval sa nad účinkami drog. Hovorí sa, že keď človek raz začne už neskončí. On nevedel prestať, ale hovorí sa, že nič není nemožné, preto Abigail stále verí v Noaha.

Noah ju hladkal po vlasoch, aby sa ukľúdnila. „Od kedy ťa poznám snívajú sa mi hrozné veci,“ zasmiala sa. „Kto vie čím to bude,“ smiech jej opätoval. Znovu prišla tá očakávaná chvíľa, keď sa na seba pozreli a smiali sa ako šialený. Keby niekto bol v izbe pomyslel by si, že sú blázni. Boli divná dvojka, nemali nič spoločné, ale im to nevadilo. Vážne by sa ku sebe hodili, ale vždy tu chvíľu Abigail pokazila.

Noah sa znovu sa približoval ku jej perám. „Prišla očakávaná chvíľa kedy sa pobozkáme?“ chcel ich pritlačiť na jej pery potiahnuť za vlasy a tým prehĺbiť bozk. „Toto vážne nebude fungovať,“ odstrčila ho od seba. Noah bol už vážne naštvaný. Nechápal prečo mu neopätuje jediný bozk. „Tak to iba skús!“ nečakal, že mu odpovie. Priblížil sa ku jej hlave a ich pery žhavo spojil.

Viem časť nebola dlho, ale ja v poslednom čase nemám čas. Neviem čo sa deje, ale možno keď ma postrčíte dopredu, tak sa budem snažiť. :)
čo si myslíte aká bude reakcia Abigail?
začala škola a ja už nebudem mať taký čas, pretože budem mať veľmi veľa učenia (ktoré sa aj tak nebudem učiť), ale mala by som zapracovať na známkach, keď sa chcem niekde dostať.

Nechala sa a dokonca sa podmanila jeho bozku a opätovala mu ho. Páčilo sa jej to. Bol to jej prvý bozk vôbec, zaujímavé, že svoj prvý bozk dala nie svojej láske, ale chlapcovi, ktorému pomáha. Zaujímavé bolo, že keď sa ich pery odtiahli od seba, tak túžila po ďalšom.

Rýchlo sa natiahla ku nemu pre ďalší bozk, znovu sa ich pery spojili. Bol to neopísateľný pocit, ktorý jej viedol v tele. Jej srdce bilo veľmi rýchlo a v bruchu sa cítila nepríjemne. Jej myseľ bola, len na jeho perách a to ako sladko chutili. To ako sa jej zrazu všetko páčilo. Ako jej bolo jedno, že je zlý pre ňu a že to nie je princ na bielom koni a ani človek, ktorý má také zaľúbi ako ona. Bolo to divné. Oni dvaja boli tak rozdielny a pritom ku sebe dokonalo padli. Možno také bolo jej prvé zamilovanie, ale ona nechcela s ním byť viac než kamarátka.

On tiež bol na tom rovnako, ešte nezažil niečo také, čo každý človek vníma inak. Niekto si myslí, že láska na prvý pohľad existuje, ale nedá sa zamilovať do niekoho koho ste videli jeden deň. Musíte hlavne stým človekom niečo prežiť. Tie neopísateľné chvíle pri ktorých ste šťastný, mal by to zažiť každý a nie dávať sa do vzťahu, len pretože sa mi niekto páči (vzhľadovo).

Bol do Abigail zamilovaný, pretože sa s ňou cíti skvele. Nemusí myslieť na drogy a na veci, ktoré ho ničia. Bol rád, že ako jediná stojí pri ňom a dodáva mu silu. Chcel by, aby sa aj jeho rodina, tak ku nemu chovala. Nedokázal uniesť to, že je taký zlý syn, ale našiel sa predsa niekto kto ho má rád. Kto možno jeho city opätuje a bude pri ňom stáť.

Pomaly sa od seba odtiahli a on si oprel čelo o to jej a díval sa jej hlboko do očí. Obaja hlasno lapali po dychu.

„Mám ťa rád, Abigail.“ zašepkal jej a chcel jej dať ďalší bozk, ale ona ho zastavila. „Ja nemôžem. Nechcem, aby bolo niečo viac medzi nami.“ odhodlane to vyslovila, nechcela ho takto odradiť. Možno ju vážne mal rád. Možno bol do nej zamilovaný ako ona, ale ona nechcela trpieť,pretože vedela, že je ako ostatný. Vždy využíval dievčatá a ona by skončila takisto. Bola by, len stá v poradí.

Odtiahol sa od nej a tým prerušil vlnu iskier, čo medzi nimi bola. Vlastne skazila to Abigail s tým, že nechcela. Nechápal, že ho nechce, keď ho aj pobozkala. Bol z toho vykoľajený.

„Ako to, že nemôžeš?“ zvýšil hlas, aj keď nemal právo kričať. „Práve si ma pobozkala,“

„Bola som v tranze a ty si ma pobozkal prvý,“ začala sa ho trochu báť. Jeho nálada sa razom zmenila a vyzeral dosť šialene, akoby mu preskočilo.

„Ty si mi práve zlomila srdce, pretože som čakal, že budeme spolu, že konečne sa mi vydarí aspoň jeden vzťah, pretože sú všetci proti mne a ty jediná...“ nedokončil, ale stále nemenil tóninu hlasu a otočil sa chrbtom ku nej.

„Jediná, ktorá mi verí, že sa zmením. Ktorá mi dodáva silu,“ z Abigailiných očí padali slzy, nevedela prečo, ale nezvládla ten nápor. Nikdy toto nezažila. Nebola v takej situácii a nevedela čo robiť. „Ty si ma pobozkala, tak som dúfal, že,“ znova nedokončil, pretože sa ku tomu postavila Abigail, aj cez tie slzy. „Ja-ja som ťa pobozkala preto lebo to bol môj prvý bozk a páčilo sa mi to. Ja len nechcem zničiť naše priateľstvo a ja ťa nemilujem. Nemôžem chodiť s niekým do koho nie som zamilovaná,“ Klamala samú seba. „Bolo by to voči tebe nefér a my dvaja nemáme nič spoločné, sme rozdielný a ja neviem.“

Bolo to hnusné z jej strany, pretože ona ho mala rada, len sa nechcela v ňom sklamať. Nechcela, aby bolo medzi nimi to puto, ktoré by sa pretrhlo. On má svoje potreby a keby chcel od Abigail sex alebo iné sexualné hry, tak by nezvládla tu situáciu. On je pre ňu moc iný, zažíva iný život ako ona. Neklapalo by im to podla nej, ale ešte to nezažila a ich kamarátstvo je dosť pevné nato aký sú rozdielny.

Dosť ho zaskočilo, že to bol jej prvý bozk. Možno si to nepredstavovala takto.

„Ja prepáč, nechcel som ťa rozplakať.“ keď si konečne všimol, že plače, nejako z neho všetko opadlo. Nemal ju ako vidieť keďže sedel na posteli otočený chrbtom ku nej. „Prepáč, som moc zlý, že som ťa nechal plakať, kvôli mne.“ prešiel smerom ku nej a silno si ju privinul k svojej hrudi. Bola zaskočená jeho reakciou, ale ruky si obmotala okolo jeho chrbátu.

„Je mi to ľúto,“ zašepkala, tak aby to počul. „Mne je ľúto, že som na teba kričal.“ Pohladil ju po vlasoch a ešte silnejšie ju zovrel. „Mal som čakať takú reakciu, ale nezvládol som to.“ Bol nahnevaný sám na seba ako sa zachoval.

„Emily?“ zakričala na ňu cez plnú chodbu žiakov. Nedeľa či ju počuje, tak rýchlo dobehla ku nej. „Emily,“

„Abigail,“ jemne ju postískala jednou rukou. „Prečo si sa mi neozvala celý víkend?“

„Vieš Abb, bola som na jednej úžasnej párty, ktorá trvala celý víkend a nejako som na teba zabudla, prepáč.“ pomaly sa vybrali spolu do učebne. „Aj tak viem, že teba také akcie nebavia a určite by si nešla.“ dali sa do reči a keď okolo nich prechádzal Mike, tak Abigail zastavil. „Kde si ušla?“

vyzeral dosť zničene. Jeho veci boli dosť pokrčené a mal na tvary divný výraz. Emily na Abigail zarazene pozrela. Neverila, že má niečo s Mikeom. Žeby sa dobré dievčatko chcelo zmeniť? „Ja-ja proste musela som ísť domov.“ zarazene pozeral, ako klame. Nevedela,čo má povedať. Pozerali sa na ňu dva páry očí a bola stredom. Neočakávala, že sa jej opýta kam zmizla. Nebrala do úvahy takú možnosť. Cítila sa trápne. „Mohla si povedať, že ideš preč.“
„Fakt prepáč.“ rýchlo od neho odkráčala a nechala ho tam stáť. Emily rýchlo išla za ňou. „Kde si s ním bola?“ vybehla na ňu zvedavo. Emily vyzerala prekvapene. „Nikde,“ zrýchlila krok a myslela si, že sa z toho vyvlečie. „Hovor!“ okríkla ju a potiahla za ruku, aby zastala.

„Bola som s ním a jeho kamarátmi v bare,“ pokrútila hlavou. „Kde si bola?“ ešte viac zarazene pozrela a nechcela uveriť, že toto jej hovorí Abigail. „počula si.“ zvesila hlavu a pozrela do zeme. „Preboha, abigail to vážne?“ „Áno a trochu som to prehnala a ušla som, keď som si uvedomila, čo som prakticky vyviedla.“ znovu vykročila ku učebni, ktorá bola hneď po pravej strane. Emily stala a zarazene pozerala ako vchádza do triedy. „Abigail, bude z teba rebel!“ hlasno zakričala a následne sa zasmiala. Abigail, ktorá to počula sa zasmiala tiež a prekrútila očami.

Emily bola zvláštny človek. Mala Abigail neskutočne rada, ale rada ju aj využívala. Bol to taký bonus, ale nechcela to dávať veľmi najavo, ale nemala potuchy, že Abigail o tom jej celom divadle vie.

Deň prebiehal neskutočne rýchlo, ani raz nestretla Noaha. Bolo jej to celkom divné.

Pomaly vychádzala zo školy v doprovode Mikea, ktorý sa jej stále dookola pýtal prečo odišla, aj keď dôvod povedala už miliónkrát. „Mike už sklapni,“ rýchlo od neho odkráčala a bočila do prvej strany, smerom ku jej domu. Po ceste bola taká nahnevaná.

Nečakane jej niekto prikryl oči a ona zarazene zastala. „Mike, povedala som ti...“ rýchlo odstrčila ruky preč z jej očí a išla smerom ďalej.

„Ale ja nie som Mike,“

„Noaaaah,“ okamžite sa otočila a skočila po ňom. Silno ho objímala a slabo sa zachichotala. „Čo máš s Mikeom?“ zarazene na ňu pozrel. „Nič,“ pomaly zatiahla a zadívala sa sa inam. Na tvary sa jej vytvorila grimasa. „Takže Mike je dobrý a ja nie?“ otvoril ústa do tvaru a následne sa zasmial.

„Áno je,“ prehodila si vlasy na druhú stranu. „A je lepší ako ty. Rozmýšľam, že s ním začnem chodiť.“ v mysli sa smiala a naživo to hovorila vážne. Možno to zobral vážne aj Noah, keďže si s ňou chcel začať vzťah.

„Tak si choď za Mikeom.“ odfrkol a vykročil smerom k jeho domu. Zarazene sa pozrela na jeho postavu ako sa vzdiaľuje. Nemyslela to vážne. Bola prekvapená, že to takto zobral.

„Noah, počkaj,“ zakričala za ním, ale nezastavil a pokračoval ďalej. Zrazu vytiahol telefón a s niekým telefonoval. Abigail rýchlo sa priblížila ku nemu a už len započula, čo povedal. „Zohnaj mi dávku, to je jedno od koho. Na našom mieste, čau.“ zložil a zasunul do vrecka nohavíc telefón.

Neverila vlastným ušiam, že je taký hlúpy. Pri tom mu povedala všetko a on aj presto neprestáva s tým čo mu škodí. Bolo to také menšie sklamanie, ale bolo to jeho rozhodnutie.

„Si len hlúpy zbabelec!“ rozkričala sa na celú ulicu. Bolo jej jedno, či ju niekto počuje alebo nie.

„Nestaraj sa do mňa! Nezaujíma ma ako mi chceš pomôcť, je to môj život. Ja si ho ničím nie ty!“ kričal tiež.

„Povedala som ti všetko a snažila sa ti pomôcť, ale keď je tu niekto iný okrem teba, tak si radšej pichneš dávku akoby si to mal prežívať normálne!“ nevedela skadiaľ toto nabrala, ale celkom mala pravdu. Skrýval sa za bolesť, potláčal ju dovnútra a vypúšťal len účinok.

„Nevieš aké to je, aj ja som ti povedal ako ťa mám rad a odmietla si ma!“

„Nechcem byť s človekom, ktorý onedlho umrie!“ „Ale ja neumieram, len sa ničím!“

„Dobre je, že si to uvedomuješ. Choď, ale už sa ku mne neozývaj ani neukazuj na oči.“ pomaly mu pozrela do očí a odišla od neho preč.

Viem nepridala som dlho časť a zato sa ospravedlňujem, ale nesmierne ma teší že na minulej časti je 45 zobrazení ale aj štve, že málo komentárov. Ale ohromne ďakujem a ospravedlňujem sa aj za chyby.

Musel.

„Johhny, som rád, že ťa vidím.“ bratsky sa privítali si úsmevom na tvary. Johhny bol tiež jeden falošný chalan, ktorý sa snažil z každého vyžiadať čo najviac peňazí.

Mal na sebe žlté obtiahnuté nohavice, ktoré mu krásne ukázali jeho chudé nohy, takisto aj koženka rysovala jeho ruky. Mal typický výraz feťáka, nerobil nič iné ako, že svoje peniaze, ktoré zarobil na predávaní drog, predrogoval.

„Aj ja braček,“ faloš sršala na každú stranu, ale vedel už presne ako má hrať svoju rolu.

Noah vedel, že teraz ho Abigail nezastaví, vedel, že má voľnú cestu a že to s ním ide dolu vodou. Bol pripravený, že si zničí celý život. On si ho už ničil. „Máš to čo som chcel?“ lišiacky sa usmial. Vo vrecku mal už pripravené ihly. „Bude to ako vždy,“ Noah mu predal peniaze a Johhny zase sáčok s bielym práškom. Spoločne sa rozlúčili a každý si išiel inou stranou. Noah smeroval na kľudnejšie miesto, tam kde ho nikto nenájde a bude si môcť vychutnávať ten super pocit, ale predtým sa ešte zastavil pre jedno brko.

Amanda, ktorá mu dala brko si tiež pýtala peniaze. V tomto biznise išlo, len o peniaze a ľudia mali z toho tú 'srandu' za obrovské prachy. Smeroval svojim autom za mesto, na veľkú lúku kde ho nemá byť ako vidno.

Prášok si pripravil na infekčný, aby si ho mohol podať infekčným podaním. To znamenalo, že si ohrieval prášok nad zapaľovačom a tým sa pripravil vodný roztok, ktorý sa podal do striekačky.

Pokojne si zapálil brko a vychutnával si to. Zaštípalo ho v krku, ale to sa mu stávalo len preto, že dlho nehúlil. Vyfukoval dym, ktorý mal zvláštnu vôňu.Ľudia, ktorý húlili trávu spoznali by ho hneď. Pomaly brko dohorievalo a on si predstavoval zúrivého leva, ktorý behá okolo neho. Bolo to čarovné ako levovi srsť lietala na strany, keď bežal. Bol veľmi rýchly a Noahovi sa to páčilo. Na tvary sa mu objavoval úsmev a následne sa začal smiať.

Zázračné bolo ako na jeho ústach bol neopísateľný úsmev, ktorému by uveril každý, že je od srdca. Keď sa ovšem človek pozrel do jeho očí uvidel tú bolesť, ktorú už nechcel zažívať. Bolesť, ktorá nebola až taká bolestivá, ale on ju bral ako tu najväčšiu, pretože nikto ho nemiloval. Ani dievča, pri ktorom mal ako takú nádej, ale sklamal. Sklamal už tým, že sa narodil v zlej rodine, ale nikto sa ho nepýtal či chce žiť alebo nie. Nikto si nevybral svoju rodinu. Nikto.

Brko odhodil a vytočil číslo.

„Volaní účastník práve nie je v dosahu...po pípnutí zanechajte odkaz,“

„To som ja, viem že sa hneváš,“ mierne sa zasmial. Účinkovalo to v ňom stále.

„Znova sa usmievam,“ vedel, že to nie je pravý úsmev. Sám si uvedomoval, že to je len kvôli drogám.

„Je mi to ľúto,“ mierne zašepol a zložil. Cítil tu bolesť, pretože ona bola jediná. Jediná, ktorá ho mala rada a on ju sklamal.

Striekačku s ihlou si namieril na nahmatanú žilu, na predlaktí. Pomaly ihlu zatlačil do žili. Mierne to zabolelo, ale bol už zvyknutý. Pred očami sa mu zjavilo všetko. Zjavila sa mu mama, keď mu dala prvú facku. Potom tu bol otec, keď kričal na mamu. Zrazu videl, ako bol opovrhovaný vlastnými rodičmi. Videl jeho slzy, keď už nevládal. Za celé jeho dectvo videl len plač. Zrazu sa mu zjavila ona. Bola jeho jediná kamarátka. Vždy jej mohol povedať všetko a vedel, že ho vypočuje. Poradila mu vo všetko. Nebola ako ostatný. Mala ho rada. Miloval ju najviac na svete. Povedal jej aj o drogách. Videl jej slzy, keď jej oznámil, že už nevládze. Vedel, že ju sklamal. Nikdy to nechcel urobiť, ale ona vedela, že to bolo pre neho ťažké.

Následne sa mu ukázal pohľad ako leží v rakve studená. Bola jediná, ktorá vedela prečo. Vedela všetko o ňom a nikdy ho nesklamala ale on ju áno. Z jej smrti sa dostával ťažko, ale drogy mu len dopomohli. Milovaná babička, na ktorú nikdy nezabudne.

„Abigail,“ usmievala sa. Bola zázračná, akoby stále pred ním, ale nebola tu. Bola to akoby žiara, ktorá mu dopomohla vytiahnuť ihlu, ktorá následne spadla na zem.

„Pôjdem sa aj liečiť, aby som prestal.“ zašepkal jej.

Otázka , ktorú sa pýtam. Nechcem, aby moje osobné veci dopadali na moje príbehy, ale ono sa to stalo. väčšinu času nemám náladu a keď mám tak nedopíšem časť celú. Nesmierne mi je ľúto, že mi to tak dlho trvalo. Neviem čo je som nou ale už asi tiež nevládzem. Prepáčte. Teraz som chorá a možno si nájdem časť napísať ďalšiu.

I am sorry..
http://www.youtube.com/watch?v=GFQYaoiIFh8

Je tu ešte niekto kto by čítal moje príbehy?
Prestala som pridávať, celkovo som tri mesiace nemala prístup na môj notebook, ale nejdem sa vyhovárať, pretože to bola iba moja chyba. Je to dosť osobná vec, takže pýtam sa či to stojí za to.
Prosím napíšte komentár :)

Po 10. mesiacoch:

Cesty Noaha a Abigail sa zmenili. Nekomunikovali spolu a tvárili sa ako cudzí. Postupne zmaturovali a prišlo leto, ktoré tak každý miloval.

Abigail bola celý čas zameraná na svoje učivo, a keď sa dozvedela, že uspešne zmaturovala mohla sa konečne vzdať všetkých kníh a trochu si užívať. Začala sa baviť, aj keď nie vyslovene tak ako ostatní, ale bola oveľa viac odviazaná.

Keď prestali s Noahom byť takzvaný kamaráti, tak jej to bolo veľmi ľúto, keďže mu chcela veľmi pomôcť dostať sa z tých sračiek. Vedela, že keď sa odcudzili, tak už ho nič neprinúti zmeniť sa. Vzdala to a zabudla.

Noah vedel, čo Abigail sľúbil, no nestalo sa tak. Noah zažíval najhoršie obdobie v jeho živote. Bolo to pre neho veľké utrpenie, keďže nevedel ako pokračovať. Bol sám a nevedel sa vysporiadať so všetkým. Začal každého ignorovať, pretože sa dozvedel niečo čo mu zmenilo život od základov. Bolo to čím ďalej horšie. Ledva zvládol maturity v čom si vôbec neveril, že zvládne, ale musel sa prekonať. Našiel si dievča. Volala sa Adel, bola neskutočne krásna. Mala dlhé čierne vlasy, veľké oči, ktoré neskutočne zvýrazňovali jej krásu. Mala štíhlu postavu, tak si mohla dovoliť nosiť všetko. Postupom času chodenia s Noahom veľa pribrala.

Pred dvoma mesiacmi:

Noah netrpezlivo prekračoval z nohy na nohu. Čakal a bol nesmierne zúfali a nervózny. Bolo tam neskutočne napätie, prišli komplikácie a jemu do očí prišli slzy. Vedel, že je niečo zle, keď začala krvácať. Pomaly si sadal na stoličku v dlhej miestnosti kde bolo pomenej ľudí. Chcel vedieť čo sa stalo. Dúfal, že bude všetko v poriadku a oni ako veľká rodina budú spolu šťastní. Možno si to namýšľal, ale chcel tomu uveriť. Išlo o život.

„Pane?“ ozval sa prichádzajúci doktor.

„Prosím, nenechávajte ma ďalej čakať.“ bol zúfalý.

„Máte krásne dievčatko,“ trochu mu odľahlo a musel sa pousmiať. „A Adel, mohol by som ísť za ňou?“ chcel vidieť svoju rodinku, pokiaľ sa to dalo nazvať. Dieťa bolo neplánované, nechceli ho, ale nechceli sa ho ani vzdať. Ich vzťah nebol dokonalý.

„Bolo to ťažké, viete také komplikácie sa nestávajú veľmi často, ale vo vašom prípade to bolo horšie.“ doktor začal vysvetľovať, čomu Noah nechápal chcel ich len vidieť.

„Musela veľmi bojovať, aby mohlo dieťa žiť...“ Noah ho prestal počúvať, lebo ničomu nerozumel. Nevedel čo sa mu snaží povedať. Pozeral na doktora a neveril vlastným ušiam. „Nezvládla to. Bojovala, ale... je mi to ľúto,“ vedel, že sa niečo stalo. Nekrvácala by bezdôvodne, ona to neprežila. Nevedel čo bude robiť bez nej. Bola jeho jediná nadej. Ona nemôže byt mŕtva. Není to pravda. V jeho hlave sa odohrávalo mnoho. Nedokázal si to pripustiť. Bolo toho veľa.

Vzmužil sa a odhodlal sa ísť za svojou maličkou. Dieťa bolo neuveriteľne maličké a neskutočne krásne. Malo jemne pršteky a ručičky. Bola nadherná. A vedel, že keď tu nie je Adel. Malá je jeho zachrana.

Súčasnosť:

Stál a pozeral na mohutný kameň, ktorý pokrýval niekoľko kvetov. „Je mi veľmi smutno, aj keď to nebolo medzi nami dokonalé. Chýbaš mi. Zatiaľ sa držím, ale najdôležitejšie je, že som prestal a uvedomil si čo je život. Že jedným okamihom som tu a druhým už nie.“ utrel si padajúce slzy a posledný krát pozrel na kameň kde bolo veľkým napísané: Dcéra a mama.

Tlačil malej končiar a uvidel Abigail ako stala pri hrobe jej brata. Nevidel ju už vážne dlho. Nezmenila sa a bola to stále tá Abigail.

Keď si všimla, že na ňu niekto hladí s údivom sa pozrela na Noaha, ktorý vôbec nevyzeral dobre. Mal kruhy pod očami a uplakané oči, ale najviac prekvapená bola, keď uvidela kočiar. Vydala sa smerom ku nemu. „Noah, rada ťa vidím.“ usmiala sa. „Aj ja teba,“ smutnejšie sa usmial. Bolo tam menšie napätie. „Ako sa máš?“ slušne sa opýtala. Noah si povzdychol a odpovedal. „Bolo aj lepšie, ale zvládam to.“ Nevedela čo sa má opýtať, bolo to v skutku trápne. „Stále si v tom?“ tri mesiace sa drží nad vodou. Bolo to pre neho ťažké. „Nie,“ skutočne sa na ňu usmial a obrátil sa smerom ku kočiaru. „Moja malá by si nezaslúžila mať zlý život, vieš prešiel som si toho veľa. Moja priateľka zomrela a malej by nezostal nikto. Musí mať dobrý život a nie taký aký som mal ja.“ začal vysvetľovať a Abigail sa naklonila nad kočiar kde uvidela male dieťa s neuveriteľnými očkami. Bola veľmi rada, že prestal práve kvôli malej. Zaskočilo ju, že jeho priateľka umrela. Nečakala, že práve toto povie. „je mi to ľúto, ale som v skutku rada, že si prestal. Máš nádhernú dcéru.“ usmiala sa na malé dieťa a znova sa zadívala na Noaha. „Ako sa volá?“ Noahovi ešte viac stuhol úsmev, ale odvážil sa odpovedať. „Abigail,“

THE END.

je mi neskutočne ľúto, že to pridávam po takom čase. A ešte viac, že som to ukončila, pretože som sa dosť vyplakala a mala pritom aj pustenú pesničku Say something <3. Nejdem sa ospravedlňovať, lebo by som sa ospravedlňovala donekonečna. Mám nápad na niečo nové. takže trošku strpenia, tí ktorí ste tu stále. :)

PAIN.

Bolesť, ktorá ho neskutočne zasiahla.

Zrada, ktorú sa dozvedel neskoro.

Príliš mnoho bolesti trpel, duševne.

Pomsta, ktorá sa uskutoční.

A karma, ktorá všetko vracia.

Sedela na menšej stoličke v poslednej lavici, aby ju nebolo poriadne vidno. Bola celá vystrašená. Na sebe mala veľkú mikinu, ktorá bola o číslo väčšia. Takisto aj tepláky. Zahaľovala si celé telo a čakala dokým skončí škola a môže v kľude odísť domov, aj keď vedela, že to tak nebude. Nikdy nešla v kľude domov.

Učiteľ fyziky dorozprával a nechal žiakom voľnejšiu hodinu. Nebola moc nadšená, keďže sedela v triede, v ktorej bol on. Bola bezbranná oproti nemu.

Sedel na druhej strane a pozoroval ju. Jeho oči ju prepaľovali, doslova zabíjali. Bol to typický frajer, ktorý si potrpel na vzhľade, ale v poslednom čase nešlo mu len o vzhľad. Jedine chcel, aby trpela. Pokrútil hlavou, takže sa jeho kučeravé vlasy zavlnili. Po túto hodinu ju nechal. Tešil sa na cestu domov. Zničím ju, pomyslel si.

Zazvonilo a ona sa vydala behom preč z triedy. Vedela, že nemá šancu. Chytí ju.

Rýchlo ako najrýchlejšie vedela vybehla zo školy a utekala sa schovať. Našla pomerne veľký krík za ktorý sa schovala. Videla ako vybehol zo školy a obhliadal sa. Vybral sa cestou ku kríku. Nemal ju ako vidieť. Prešiel okolo kríkov a ani sa neobzrel, keď už ho nevidela tak vyšla, čo bola chyba.

Schytil ju za vlasy a silno hodil o mohutný krík. „Chcela si mi utiecť, zlatko?“ posmešne sa zasmial jeho chrapľavým hlasom. Jej oči už vynárali kopu slz. „Pozri sa na mňa!“ zvrieskol, načo pomaly pozrela jej veľkými očami do jeho. Jeho úškrn spôsoboval ešte väčšie utrpenie. Hneď na to schytala facku, zatackala sa a dopadla na chodník. Jej hlava sa udrela o silný betón na čo hlasno vykríkla. Cítila sa ako kus handry. Myslela, že prišla jej smrť. Z jej pery začala tiecť krv. Plakala a sním to nič neurobil. Vyrovnal sa a kopol ju všetkou silou do brucha. Bolesť prebehla jej celým telom a viac prestala vnímať svet. Už ho nevidela, len cítila bolesť, ktorú spôsobil. Jej krk sa podlamoval a cítila ako padá a zrazu bola tma. Keď otvorila oči nachádzala sa v nejakej miestnosti, ktorá bola prázdna. Zrazu pocítila nehoráznu bolesť v bruchu. „maličká sa nám zobudila,“ falošne sa zasmial a znovu kopol do jej boľavého brucha.
Už tú bolesť tak nevnímala, pretože sa ocitla v tranze. Bola už celkom zvyknutá na fyzickú a psychickú bolesť, ktorú jej spôsoboval veľmi dlho.
Bezcitne do nej kopal a vrážal päsťami. Nezaujímalo ho či ju niečo bolí. Začal pomaly jej oblečenie trhať až sa pred ním ocitla nahá.
Bol to dostatočný šok, pretože vedela že sa ju chystá znásilniť, ale nečakala by, že to niekedy urobil. Cítila sa zničene a snažila sa nevnímať všetko čo jej robil. Bolo to utrpenie. Chcela aby bol koniec. Chcela aby to bol sen. Bola to skutočnosť, čo jej vyhnalo slzy do očí a snažila sa nekričať, aby nedala najavo že sa ho boji, ale bála sa. Chcela, len aby to utrpenie skončilo. Tak sa aj stalo, ale prišla znovu náhla tma.
Pomaly sa prebúdzala a telom jej prebehla nehorázna bolesť. Nachádzala sa v nemocnici. Zaujímave bolo, že zavolal záchranku po tom všetkom čo jej urobil, ale dokiaľ sa dostavili zmizol.
Naraz do izby vošli doktori, ktorí sa ku nej ozvali. „slečna, otvorte pomaly oči.“ prikázal postarší doktor. „ale snažte sa nehýbať.“
Pomaly otvárala viečka, bola pri vedomí, ale bolo to veľmi ťažké. Vedela, že má na tvary monokle. Prižmúrila oči a pozrela sa na doktora. „dobre teraz vám dáme niečo čo vám utlmi bolesť celého tela, pravdepodobne zaspite, ale hneď ako sa zobudíte vám povieme o vašom stave.“ doktor bol veľmi milý. Vedel, že trpí tak jej pomaly do infúzie, ktorá bola pripevnená do jej zápästia vpichoval tekutinu, ktorá mala pomôcť.
Tekutina sa liala a pomaly sa dostavala do jej žil a nakoniec zaspala. Opäť sa zobudila, čo znamenalo, ze jej povedia o jej stave. Vlastne to ani nechcela vedieť. Doktor mal pravdu, lebo sa cítila lepšie. Telo ju priveľmi nebolelo. Keď otvorila oči videla naproti nej sedadlo na ktorom bola jej mama, ktorá spala. „mami,“ slabo povedala, čo jej dalo dosť námahy, ale dúfala, že sa zobudí. Jej mama sa začala preberať a červenými ocami pozrela na jej dcéru. Musela si veľmi pretrpieť. Vidieť ju takto. „zlatko, už nikdy ti nikto neublíži. Je mi to ľúto.“ silno sa rozplakala.
Nedala žiadne city najavo, len rozmýšľala. Chcela, aby trpel ako ona. Vráti mu všetko dvojnásobne a je jej jedno či umrie.

To sa odohrávalo v jej hlave. Chcela vidieť ako trpí tak ako ona trpela. „zavolám doktora,“ zašepkala jej mama a vytratila sa z izby. Onedlho prišiel doktor a prišiel ju skontrolovať.

„Dúfam, že sa cítite lepšie.“ Cítila sa lepšie, ale aj tak to nebolo užasne. „Doviezli vás sanitkou, stále nevieme kto ju zavolal, pretože to bolo z vašeho telefónu, ale ďakujte tomu človeku. Je mi to ľúto slečna, ale boli ste vo veľmi zlom stave. Mali ste zlomene rebra, silne ste krvácali z hlavy, čo sme museli ihneď zastaviť. Vaša noha sa ocitá v sadre, pretože bola ťažko zlomená Boli ste v hroznom stave. Na sebe ste nemali žiadne oblečenie a vaše telo bolo pokryte ťažkými modrinami.“ ťažko sa mu hovorilo, keďže mu to nebolo prijemne.

„Boli ste ubitá na smrť a boli ste pravdepodobne znásilnená. Pokiaľ chcete podať trestné oznámenie stačí nás zavolať a my zavoláme políciu.“ súcitne sa usmial. „Niektorí lekári nechápu ako ste to prežili, ale ťažšie je uveriť, že vaše dieťa to prežilo.“ doktor nechápavo pozeral. Jej dych sa zastavil, neverila vlastným ušiam. Nemohla byť... Nie s nim. „čo prosím?“ slabo zašepkala. „áno vaše dieťa to prežilo. Musíte, len dúfať, že nebude mať žiadne problémy.“
Nemôže mať dieťa.
„A ešte niečo. Musím vám oznámiť, že ste tu už pomaly 6 deň. A ďalšia vec je tá, že si vás tu necháme najbližší mesiac, možno menej. Podľa toho ako sa vám zranenia zahoja.“ počúvala pozorne, ale stále sa nemohla rozpamätať.

Čaká dieťa s tyranom.

Čo sa týka blogu...
..Ja nikdy som si nemyslela, že to poviem, ale s týmto blogom to ide dole vodou. Príčinou je alebo skôr bolo to, že som prestala pridávať. Boli to moje osobné dôvodu, pre ktoré som nemala prístup na svoj notebook. Bolo to ťažké, pre mňa to boli 3 dlhé mesiace bez písania, bez notebooku, bez kontaktu, bez všetkého. V podstate som si za to mohla sama, ale to je jedno. Je mi to veľmi ľúto, aj keď viem, že si toto nikto neprečíta a ja neviem prečo to tu píšem. Možno preto, že aspoň raz začas tu pribudne nejaké vzhliadnutie a možno si to niekto prečíta.
Písať som neprestala, mám pripravený svoj nový príbeh, ale čo sa týka pridávania ho, tak ešte čakám, pretože som bola prijatá na jednej facebook stránke kde pridávam príbeh chance, ale ešte som ho nedoprídavala (neviem čo to je za slovo), a keď ho tam ukončím, tak začnem pridávať pain. Budem ho pridávať tu aj tam.
Pre mňa je veľkým potešením, že som na tej stránke, pretože tam ma ľudia aj oslovia a povedia mi niečo o tom ako píšem, či sa im to páči. Síce je to také facebookové (:D), ale som veľmi rada. Tu ľudia prišli, pozreli, prečítali a nič nenapísali. Raz začas sa niekto ozval a ja som bola neskutočne rada. Milujem tento blog, pretože som mohla propagovať moje príbehy. :)
Jedným časom som si povedala, že sa toho vzdám predsa nikoho to nezaujíma, ale nikdy ma to nedohnalo ku tomu vymazať blog.
Toť je vše.

O rok neskôr.

Dni ubiehali rýchlo. Blue sa všetky zranenia zahojili, ale jazvy zostali. či psychické alebo fyzické. Odstránili jej sadru a tak sa mohla pohybovať bez barlí. Jej bruško sa pomaly zväčšovalo a nie len bruško. Jej váha rapidne stúpla, ale nesťažovala si. Aj potom všetkom sa odhodlala nechať si dieťa. Bez nejakých ťažkosti porodila a vychovala málu Stevie Rae. Dieťa sa veľmi podobalo nemu. Malo kučeravé vlasy a zelené oči. Bola cela on. Blue nechcela, aby sa na neho tak veľmi podobala, ale nezmohla nič. Stevie milovala nadovšetko. Ked jej váha klesla, tak sa začala venovať cvičeniu. To bolo jediné čo ju zaujímalo okrem Stevie. Musela veľmi makať, pretože sa pripravovala na niečo veľkolepé. Sledovala každý jeho pohyb. Chcela, aby trpel. Snažila sa zlepšiť streľbu a obranné schopnosti. Musela sa dôkladne pripraviť a dúfala, že nebude potrebovať zbraň. Nechcela ho postreliť, ale človek nikdy nevie.

"Nasli sme ho, práve vstúpil do Red clubu," zvolal jej ochotný brat Tom. Alex sa usmiala a vedela, že nastal pravý čas.

Bolo divné ho vidieť po toľkých rokoch. Vyzeral oveľa staršie a viacej mužne. Bol to hotový chlap, z ktorého by mu každá ležala pri nohách. Lenže Blue ho nenávidela, a keď ho videla znova jej nenávisť stúpla.

Ponižoval ju, ničil ju. Bola mlátená a ponižovaná. Týral ju priveľmi dlho a ona nevedela prečo. Bola jeho najväčším terčom a nikdy ju nikto nezachránil. Jej otázka bola vždy jednoduchá. Prečo? Hoc nevedela odpoveď, tak si bola istá, že musel mať poriadny dôvod prečo jej zničil život. Ale jej život aj veľmi obohatil, pretože jej male dievčatko bolo pre ňu všetkým na svete.

Bolo pred svitaním a on vykračoval opitou chôdzou po tmavej ulici. Zapotácal sa a ona sledovala ako musel zastaviť, a tak sa vybrala pomaly ku nemu. Dúfala, že ju už viac nepremôže a ona mu všetko vráti.

Stála za ním zatiaľ čo on nemal vôbec tušenie, že niekto tu je. Bol dostatočne vysoký, ale aj tak napriahla ruku a silno ho udrela po krku, načo sa zvalil na zem a zostal vykoľajený. V hlave sa jej rozpútali všetky bitky, ktoré jej spôsobil. Bol to nával emócii a verila, že toto si užije. Všetkou silou ho kopla do brucha načo sa prevalil a jeho opité telo sa skrčilo od bolesti. „Spomínaš si?“ hlasito sa zasmiala a silou mu dala päsťou do tvare. Telo sa jej uvoľnilo a cítila sa dobre, pretože mu všetko vracala. Všetko čo on jej robil. Dávala mu päsťami do tváre, kopala do neho až bola unavená zo všetkého. Slzy jej padali po tvary a stihla sa opýtať otázku, ktorá jej nikdy nevedel odpovedať. Otázku, na ktorú si rok vytvárala odpoveď.

„Prečo si to všetko robil?“ opýtala sa a v rukách mala pripravený nožík, pretože chcela všetko ukončiť. Chcela s ním skoncovať, aj keď si zaslúžil omnoho viac bitiek, ponižovania a všetkej bolesti, ktorú jej spôsoboval.

Jeho telo sa krčilo, kašlal a vypľúval krv. Nebol natom až tak zle, pravdepodobne mal obrovskú výdrž. Rozkašlal sa na celú ulicu. Jeho výkriky zúfalosti nemal kto počuť, pretože po všetkých ľudoch sa akoby zliahla zem. „Do čerta, odpovedz mi!“ zvrieskla. „Tvoj humusácky...“ rozkašlal sa a vypľúval krv. „otec,“

Zalapala po dychu, pretože nikdy by neuvažovala nad tým, čo práve povedal. Nikdy by si nepomyslela, že práve jej milovaný otec bol dôvodom prečo bola týraná. Neveriacky pozerala a čakal či ešte niečo povie, nemala ani slov. Nabral odvahu a odhodlal sa ďalej hovoriť.

„Zabil mi matku! Všetko si si to zaslúžila, pretože keď nemohol trpieť on, musela jeho krv. Všetko čo robil jej...“ nedopovedal a znovu sa rozkašlal až jeho telo úplne padlo. Blue nečakala a od všetkých tých klamstiev čo jej práve povedal zapichla nôž do jeho brucha. Nechcela uvažovať nad tým, že ho môže zabiť. Musela to urobiť, pretože za prvé ubližoval jej čo sa nedá odpustiť a za ďalšie jej otec by neublížil ani muche. Rýchlo nôž vytiahla a pozerala ako jeho telo ostalo v tranze a zrazu započula kroky načo sa rýchlo rozbehla preč. Bežala tak rýchlo ako jej sily stačili. Nevedela uveriť čo jej práve povedal, a tak nerozmýšľala nad ničím iným než nad jej otcom.

Nikdy by to neurobil, pomyslela si.

Dobehla domov a vtrhla do ich obrovskej obývačke kde na čiernej sedačke sedel Tom s jej malým miláčikom. Stevie Rae, keď uvidela svoju mamu, tak sa doširoka usmiala a začala sa naťahovať ku nej zatiaľ, čo ju mal Tom na rukách.

„Všetko v pohode?“ opýtal sa.

Tom jej brat vedel o všetkom, ale dozvedel sa to, až keď bola tehotná, keby to vedel skôr zabil by ho. V tom čo urobila jej chcel jednoznačne pomôcť. Dokonca to chcel urobiť za ňu. Vedeli obaja, že nejaké vezenie by nič neurobilo, pretože tam by nepocítil tu bolesť, aj keď tá bolesť, ktorú mu spodobila nebolo ani kúsok z toho čo zažívala ona.

„Všetko v pohode, len potrebujem ísť za mamou,“ zobrala si malú na ruky a privítala sa s ňou. „Je hore v izbe?“ opýtala sa načo mu podávala Stevie. „hej,“ zobral malú a nato Blue už utekala hore za svojou mamou.

Vstúpila do izby kde na nachádzala jej mama. Bola jej otočená chrbtom v čiernom župane, hnedé vlasy jej padali na ramena a keď sa otočila bolo vidieť jej nádherný úsmev a prenikavé zelené oči.

„Je všetko v poriadku?“ ustráchane sa opýtala a priblížila sa ku Blue a vtisla ju do veľkého objatia. „Nie je,“ odfrkla. „Spravil ti niečo?“ Prezerala si ju od hlavy až po pätí. „Nie, mami, ale dozvedela som sa prečo to robil."„Prečo?“ Blue bola odhodlala jej povedať všetko a chcela takisto od svojej mami vedieť celú pravdu.

Aj ked to nik nečíta, ale dávam to tu. Jea po takej dlhej dobe-

Prešlo niekoľko dní dokiaľ našla všetky informácie a všetko o svojom otcovi a Raynovej mame. Bola priam zhnusená, ale nie jej otcom. Bol v tom niekto iný. Bola presvedčená ísť do nemocnice, v ktorej sa Rayn nachádzal. Ako sa dozvedela, že je v nemocnici?

V televíznych novinách. Hlásili, že mladík menom Rayn Wood mal veľké šťastie, keď ho našla skupina ľudí dobodaného na chodníku (zveličujú, mal len jednu ranu). Bola tam aj niečo o tom, do ktorej nemocnice ho previezli a potom hovoril doktor, že jeho stav sa podarilo stabilizovať (nanešťastie).

Nastal ten čas kedy prekročili prah nemocničných dverí s kočiarom. Jej malú nemal kto postrážiť, inač by ju tam nebrala. Nechcela, aby o jej malej vedel, ale nastal čas, aby sa všetky karty vyšli na povrch.

Ľudia prechádzali a sestričky, doktori lietali zo strany na stranu. Prešli spolu na oddelenie Áro, kde sa Rayn nachádzal. Musela si na recepcii zistiť v akej izbe sa nachádza, a tak pomaly zaklopala na dvere, no ešte predtým malú vybrala z kočiara a dala ju do prenosnej sedačky. Vošla do izby a zbadala veľkú postel okolo nej veľa hadičiek a bola tu infúzia, z ktorej pomaly odkvapkávalo. Pozrela sa na osobu, ktorá ležala na posteli. Bola vážne v zlom stave, keby nevedela aký je Rayn, tak by si pomyslela ako mu to mohol niekto urobiť? Boli by ľudia až taký krutý, žeby dokázali takto zraniť človeka? Ale nikdy nikto si nedal otázku, prečo sa to stalo práve jemu? Možno mali dôvod.

Pozrela sa na jeho zbitú tvar v pokoji, pretože vedela, že jej nič neurobí. Bol v príliš zlom stave.

„Prišla som,“ sebavedomo povedala. „ale nie kvôli tomu, že som sa ti prišla ospravedlniť.“ zanechala si vážnu tvar a on ju nemo sledoval. „Som tu preto, lebo chcem, aby si sa ty mne ospravedlnil, aj keď by to so mnou nepohlo ani o trošku.“ zakrútila hlavou a sadla si na drevenú stoličku, ktorá sa tu nachádzala a malú v prenosnej sedačke položila na stôl, ktorý bol takisto drevený. „Chcem, aby si vedel aká je pravda.“ nechápavo na ňu pozeral.

„Chod preč skôr ako sa zvládnem postaviť, nezaujíma ma čo ty hovoríš.“ jeho tvar sa dala do divnej grimasy a jeho oči stmavli. „Nemáš sa ako postaviť, si príliš slabý.“ falošne sa zasmiala, priam si túto chvíľu vyžívala. Bola to chvíľa kedy sa mu všetko vráti. „Môj otec nikdy neublížil tvojej mame,“ začala hneď od začiatku. „Tvoj otec, ktorý ťa tak veľmi poštval proti mne, môjmu otcovi a celej mojej rodine bola veľká lož.“ zatváril sa nechápavo. Bolo to jasné, ved nevedel o čom rozprávala. „Môj otec bol ten najlepší, tak prestaň mi tu hovoriť klamstvá!“ zvýšil trochu hlas a malá Stevie zamraučala. „Čo ti natáral o mojej rodine?“

„Cel...“ nedokončil lebo ho predbehla. „Celú lož, všetko čo ti povedal bola jedna veľká lož a ty si ma týral 2 roky pre nič.“ pomaly jej z oka vypadla slzy, bola to slza zlosti, smútku a bolesti. Nechcela sa tak rýchlo zložiť, ale nedokázala to. Spomienky ju boleli. „Týral si ma, ničil a dokonca aj znásilnil!“

„Malo to všetko dôvod.“ oponoval jej a neveril ani jedno slovo. „Nie, ty si nemal dôvod,“ zakrútila hlavou a prehrabla si vlasy. Stále mu pozerala do očí či neuvidí nejaký znak ľútosti alebo, že sa jej chce z celého srdca ospravedlniť. Nič v jeho očiach nebolo nič, okrem nenávisti.

„Nemal si žiadnu moc urobiť nejakú pomstu, keď moja rodina ti nič nespravila.“

„Ale prosím ťa, že nespravila? Tvoj otec mi zabil mamu,“ povedal len tak akoby to bolo nič niekoho zabiť. „Môj otec nikdy nikomu neublížil. Celé to čo si počúval roky od tvojho otca, ako môj otec krvilačne zabil tvoju mamu a ešte dokonca predtým ju týral, bola lož. Mne to moja mama povedala pred pár dňami a našla som si dostatok informácii, aby som ti dokázala, že tvoj otec je ten humusak, ktorý ťa podlo oklamal.“ Nemotorne sa postavila a prešla sa trochu po izbe.
„Neverím ti ani jedno slovo!“ zvrieskol a v tej chvíli sa malá Stevie rozplakala. „Zober si to hlúpe decko a vypadni!“

Blue rýchlo pribehla a zobrala malú, ktorá neprestávala plakať. Mala neskutočne nervy, pretože jej dieťa nazval hlúpym a ku tomu všetkému je to ešte aj jeho dieťa, ale nemá na ňu žiadne práva.

„Vieš keby si aspoň trochu pohľadal našiel by si informácie aký je tvoj otec podlý a to ako ťa oklamal.“ Z jej očí padali už prúdy slz. Bola veľmi labilná osoba. „To čo si mne robil ako si ma týral a všetko ti nikdy neodpustím, ale ty sa dozvieš o nedlho celú pravdu, pretože som našla tvoju mamu a ku tomu všetkému žije.“ Celé nahnevaná sa otočila a chcela odísť, ale ešte niečo mu povedala. „A to hlúpe decko ako si ho nazval, je tvoje.“ otvorila dvere a silno zabuchla.

Pozeral na na biele dvere a stále neveril tomu čo povedala. Dozvedel sa toho veľa a v jeho hlave bol príliš veľký rozruch. Mal dieťa a dokonca jeho mama žije. Telom mu prešiel nehorázny hnev, pretože bol klamaný dlhé roky a nikdy si neodpustí čo jej robil, ale aj tak tomu nechcel veriť.

Z jeho očí padali slzy, pretože to psychicky už nezvládol, nie lenže ho celé telo bolelo, ale aj srdce. V tom do miestnosti prišla postaršia pani, ktorá bola zľahka namaľovaná, mala hnedé vlasy, ktoré jej siahali po ramená a bola v tmavých šatách, ktoré jej veľmi pasovali.

Ich pohľady sa stretli a prevládala v nich nenávisť a smútok. Obidvaja boli zničený a v tom sa staršia pani ozvala. „Ahoj Rayn,“ v tej chvíli, že tá žena je jeho mama.

Pozerali na seba akoby nechceli uveriť, že sa to dialo. Bolo divné, stretnúť mamu po toľkých rokoch a dokonca ste si mysleli, že je mŕtva. Robili ste všetko preto, aby ste jej smrť pomstili a pritom všetko čo ste robili, ste nemali dôvod robiť. Ničili ste nevinných ľudí a ublížili ste im najhoršie ako sa dalo. Ale tie chvíle už nikto nevráti.

Bol sklamaný zo seba, nahnevaný na celý svet a hlavne na svojho otca.

Jeho mama sa veľmi zmenila, zostarla, ale aj napriek tomu bola krásna. Jej vlasy sa zmenili zo svetlých na čierne, na tvary jej nezdobil ten úsmev, ktorým dávala najavo, že je šťastná. V očiach nemala iskry, boli tam slzy, ktoré jej stekali po tvary. Bola to iná osoba.

Vydala sa k jeho posteli a bez ničoho ho vtisla do objatia. Obidvaja plakali a objímali sa. Bola to veľmi dojemná chvíľa, ktorú by pravdepodobne nikto nechcel zažiť.

„Prečo?“ v jeho hlave kolovala len tá jediná otázka. Prečo? Prečo práve jemu sa toto všetko stalo? Prečo bol takto hrubo oklamaný a druhým spôsoboval bolesť? Prečo? Ale potom je aj ďalšia otázka. Prečo nie on? Možno malo to všetko dôvod. A on nesmierne ľutoval, že sa nechal tak ľahko opantať.

„Prepáč mi to, ja som nechcel.“ ľutoval všetko čo spôsobil Blue. Veľmi to ľutoval. „Už je to všetko preč, len máme málo času. Musím znova odísť.“ smutne sa na neho usmiala, bol ako malé dieťa. Ničomu nechápal.

„Prečo si odišla? Prečo mi povedal, že si mŕtva?“ Slzy mu stále stekali po tvary, bol to pre neho závan emócii. Nevedel čo ma skôr spraviť, či sa ospravedlniť, či zabiť otca, či si vypočuť prečo to všetko bolo. Ale dal na tu poslednú možnosť.

„Tvoj otec je veľmi zlý človek, ale mám s ním nádherného syna, ale najradšej by som ťa zabila, preto čo si spravil Blue. Nezaslúžila si to.“ hodila na neho nahnevaný pohlaď načo len sklopil hlavu. „Aj keď si nevedel, že žijem nemal si právo jej ubližovať. Bolo to len dievča a to dievča má s tebou dieťa a myslím si, že svoju malú nedala za nič na svete aj potom všetkom čo si jej spravil. Beriem, že si bol hrubo oklamaný,ale nemal si právo robiť nejaký rozsudok voči nej.“ pozrel sa jej do oči a bez slov ďalej počúval. Hanbil sa.

„Nik to nevráti, pritom jej rodina mi len pomohla. Pomohla mi dostať sa od tvojho otca, no bohužiaľ bez teba. Tvojho otca som znenávidela vo chvíli, keď som sa dozvedela, že má dlhy a je zapletený do nejakých kšeftov. Boli to kšefty, v ktorých sa jednalo o hlavy. Nespravil si tak ako oni piskli a bol si mŕtvy muž.“ zhlboka sa nadýchla a povzdychla si pri tom. „ Neviem ako sa dostal ku takým ľudom, ale viem jedno, že ho to veľmi zmenilo. Začal ma biť, bola som terčom jeho zlosti. Začal ma prenasledovať a ja už som to nezvládala a vtedy mi veľmi pomohol Greg, Bluein otec. Ale vtedy niekoľkokrát ma našiel s ním tvoj otec, myslel si, že s ním niečo mám a proste, že s ním spávam a vtedy začalo to ozajstné peklo. Nemohla som odísť z domu, bola som ako otrok. Ty si sa to nemal ako dozvedieť, mal ťa pod dohľadom a nič by nedokázalo ho odhaliť pred tebou. Nebola žiadna šanca, aby si ušiel so mnou. Viem som zlá, lebo som ťa s ním nechala. Nechala som vlastné dieťa na pospas zlému chlapovi, ale tebe by nikdy nedokázal skriviť ani vlások. Greg mi vybavil letenku, dom, prácu a všetko, ale teba nedokázal zobrať so mnou. Bol s tebou všade mňa nechával zamknutú doma a som neskutočne rada, že som odišla, ale nevieš si predstaviť ako som si vyčítala, že si nemohol odísť so mnou. Bol si môj jediný syn, ktorého milujem najviac a ja som nedokázala ťa zobrať so mnou od toho hnusáka. Musel si s ním žiť a musel si všetky tie bludy počúvať, ako ma Greg zabil a ako sa musíš pomstiť, aby trpela aj jeho rodina.“ Slzy jej padali po tvary a ona sama nemohla uveriť v tú chvíľu, že sa to deje, že je znovu so svojim synom. „Je mi to tak nesmierne ľúto. Nemohla som to tam vydržať.“ Pomaly sa nadvihol z postele a stisol ju v pevnom objatí. „Aj keď tomu stále nemôžem uveriť, som rád, že žiješ.“ jeho chraplák sa ozval miestnosťou a už bolo len počuť ich tiché vzlyky.

Chance 3.časť

chance 4.časť

Chance 5.časť

I'll be back!

I am back!

Chance 6.časť

Chance 7.časť

Chance 8.časť

Chance 9.časť

Chance 10.časť

Chance 11.časť

Chance 12.časť

Viem, že je neskoro...

Chance.

Pain.

Pain 1.časť

_____________

Pain 2.časť

Pain 3.časť

Pain 4.časť