So stop, lie to yourself.

„Vieš, veľmi sa mi páčiš.“ Začal byť znovu hanblivý. „A-a chcel by som, žeby sme neboli le-en kamaráti. Viem je to skoro, ale si úžasná a-a chcel by som niečo viac, ako k-kamarátstvo.“ Dodal. Bolo to smiešne ako nevedel vyjadriť, čo cíti. Na môj vkus bol príliš hanblivý, ale nemôžem povedať, že sa mi nepáči. Je to príliš skoro, ale... „Chceš tým povedať, že sa ma pýtaš či chcem s tebou chodiť?“ Zasmiala som sa a tvarou otočila ku nemu. Bol zlatý a jedinečný. Nebol ako Derek, Benjamín, Jasper, Damián. Bol iný. Každý jeden bol iní, ale ony štyria si boli príliš podobní a Fabio medzi nich nezapadol.

„No, áno. Ja viem je to skoro, ale mne sa vážne páčiš.“ Bol veľmi zlatý. Hanblivejšieho človeka som asi nevidela. „Takže chceš vedieť odpoveď?“

„Áno,“

„A čo urobíš, keď poviem nie, a čo keď poviem áno?“ Chcela som vedieť najprv, akoby reagoval. Bola som úplne na sto percent rozhodnutá, ale zaujímalo ma to. Som zvedavá a budem skoro stará. Áno, ja viem. „Keď povieš áno budem najšťastnejší človek na svete a budem ťa milovať celým srdcom. Budem ťa mať rád a nikdy sa nebudem zahrávať s tvojim srdcom. Keby som ti povedal, že ťa milujem asi by to bolo neuveriteľné. Neverila by si mi to, pretože sa poznáme pár dni, ale ja to vážne tak cítim.“

Mám to brat ako vyznanie lásky? Bolo to neskutočne, ohromujúce a krásne. Keby som chcela hodím sa mu okolo krku a budem ďakovať Bohu, že som mohla stretnúť takého dobrého človeka, ale zaujímala ma odpoveď nie. „Keď povieš nie budem sklamaný, ale pochopím to. Nie je to ľahké nájsť človeka, ktorý ti opätuje city, ale o to je to úžasnejšie nájsť takého. Dúfam, že tvoja odpoveď, keď bude nie, tak neohrozí naše kamarátstvo.“ Toto bolo ešte viac zlatšie. Bola som rozhodnutá a nech si myslí každý, čo chce. „Práve si našiel človeka, ktorý ti tvoje city opätuje.“ Uštedrila som mu skutočný úsmev. Mojou odpoveďou som si bola istá. Verila som, že nič nemôžem stratiť práve získať, ale bolo tu niečo, čo som nemyslela úprimne. „Myslíš to vážne?“ Možno to nečakal. „Jasné, že áno.“ Klamárka.Natiahla som sa ku nemu a pevne ho objala.

Keby som bola s Benjamínom asi by ma tu vyzliekol pohľadom a my by sme sa vášnivo bozkávali. Ale s Fabiom to bolo iné, bolo to čarovné, romantické a krásne. Určíte som ku nemu necítila veľkú lásku, ale možno tam bola. Časom jej bude viac. Vzťah nie je len o láske. Je to o skúmaní toho druhého. Určite sa do Fabia zamilujem, jedine čoho sa bojím je, že by sa mu niečo stalo. Je až príliš citlivý, krehký. Mám ho rada. Určíte to nie je, len také kamarátstvo z mojej strany. Ale je to, len kamarátstvo. Bola som si istá, že on na mňa tlačiť nebude, nebude chcieť vedieť, prečo sa strasiem. práve preto si to odsúhlasila.Nahováralo mi svedomie. Možno som to aj preto urobila. Bože, čo to robím. „Môžem ťa pobozkať?“ Zašepkal mi do ucha. Bolo to ako vo filme. Jedným slovom v mojom živote divné. „Potrebuješ na to povolenie?“ Podpichovala som ho. Odtiahla sa od neho a zaškerila sa na neho, pri čom sa mi musela ukázať moja malá jamka po starkej.

Fabio sa ku mne natiahol a spojil naše v pery v jedny. Nebol to taký vášnivý bozk. Bol jemný a bez iskry. Nebol to nijaký divoký bozk, jeho pery sa len ľahko obtreli o tie moje. Nevyvolalo to vo mne nič, ale nechala som mu tú šancu zobrať hneď. Možno sa to zmení. Možno. Chceš ho klamať celý čas?„Eh, nič...“ „čo?“ „Nič som necítila.“ Neviem, prišlo mi to také podlé ho klamať a on ma možno miluje. Zaslúži si lepšiu. „Prepáč, ale neviem. Nechcem ti klamať a-a je mi to ľúto, že som s tým súhlasila a n-nakoniec ti dávam koniec, ale musíš ma pochopiť ja som zlá a ty si taký dobrý. Prepáč, ale nemôžem.“ Začala som tvrdo a nakoniec môj hlas poklesol, ale uvoľnilo sa mi, pretože som ku nemu bola úprimná. Odtiahla som sa od neho a odišla preč. „Rose!“ Zakričal za mnou, ale nepokúšal sa ma zastaviť. Bol až príliš dobrý. Zranilo by ho to, keby zistil aká v skutočností som. Nezastavil ťa, Benjamín to urobil vždy. Nemohla som, bolo mi s ním prijemne, ale nebolo to také ako s Benjamínom. Och, do čerta! Ty ho predsa nenávidíš, neprirovnávaj ho ku druhým! Okríkla som sa v mojej mysli. Prečo na neho čoraz viac myslím?! Nesmiem.

Po pravde nechápem načo som sem Fabia dala. Asi som nemala o čom písať, tak som to tu dala. Ja neviem, je tam úplne nepodstatný ani neviem či bude v ďalších častiach, čo? Neviem, či vôbec bude vystupovať v celej story viac. Ďalšia vec, ktorú nechápem ako som mohla niečo také gýčové napísať?! Až sa mi hnusilo, keď som to opravovala. Neviem. Táto časť je úplne na hovno. Není podstatná, celé tie časti s Fabiom sú tu nanič Zo začiatku som chcela, aby z neho niečo sa vykľulo, ale dobre to si nechápem pre seba, kebyže chcem aby sa tam ešte viac objavoval.

Pomalými krokmi som kráčala do školy. Nechcelo sa mi isť do školy, bola som príliš unavená a bála som sa. Áno. Nechcela som stretnúť Fabia, bála som sa jeho reakcii. Vošla som do školy, všetkých pohľad smeroval na mňa. Zastavila som sa, nadvihla obočie a ich pohľady sklopili a venovali sa predchádzajúcej činnosti. Išla som ku mojej sivej skrinke. Celá bola popísaná. Samozrejme som ju popísala ja a Georg už veľmi dávno. Bolo tu veľkým napísané: toto je skrinka Rose Rosalie Clarson, nedotýkať sa. She is dangerous. „Rose, poď so mnou!“ Nestihla som ani otvoriť skrinku a Georg ma ťahal von zo školy. „Kde mám ísť?“ „Začína akcia proti Parkerovcom.“ Lepší čas si nemohli zmyslieť. „Ideme po zbrane a na lúku Soho.“ „Dobre.“ A vyrazili sme do garáže. „Inak ostatní tam už sú.“ Dodal.
Prišli sme do garáže. Obidvaja sme si natiahli čierne rukavice, zobrali zbrane a zasunuli dozadu nohavíc. Rozpustila som si vlasy, popadla náboje a vyrazili sme. Georg si zobral ešte jednu palnú zbraň, a išli sme na miesto.
Dorazili sme tam peší, nebolo to ďaleko a všetci tam už boli. Prisunula som sa ku Derekovi a započúvala o čom sa bavia. Derek mal tiež rukavice na rukách, čierne okuliare a zozadu mal zasunutú zbraň.
„Doteraz neboli žiadne spory, prečo ste začali provokovať?“ Zakričal Derek.
Rodinka Parkerovcov pozostávala zo štyroch chlapcov. Najviac, čo ma zarazilo bolo, že tam bol Ernie. Nevedela som, že hrá na dve strany. Myslím si, že je veľmi hlúpy, tým že je v dvoch partiách. „Ernie, je vážne skvelé, že hráš na dve strany.“ Vykríkla som. Začala som sa meniť na tú starú Rose? „Aspoň sa netrasiem ako osika.“ vysmial sa mi. „Ty...“ chcela som sa rozbehnúť za ním, ale Derek ma zastavil.
„Kľud zlatko, postupne.“ zašepkal, tak aby som to počula iba ja. Nenávidela som Derekove zmeny nálad. „Aspon nie som slizký had!“ Zakričala som. „Čo si povedala?“ Pevne zovrel zbraň, ktorú mal v rukách. „Neprišli sme riešiť vás dvoch, prišli sme tu pre niečo iné.“ Zapojil sa do rozhovoru Jeremy. Stiahla som sa, pretože keby som sa neovládla rozbehla by som sa k nemu.
Emet, Jason stali vzadu. Ja, Derek, Georg a Jeremy sme boli vpredu. „Zhni v pekle.“ Odvetila som a Ernie sa, len zasmial. „Zhnijem spolu s tebou, miláčik.“ „Miláčika si strč do zadku!“ „Dobre, ale do tvojho strčím niečo iné.“ Provokoval. „Och, nie ty sa od strachu zabiješ z môjho dotyku.“ Dodal a pri tom sa falošne zasmial.
Obrovská zlosť môj prevládala. Zabijem ho. Zabijem ho. Opakovala som si sama pre seba. Rozbehla som sa ku nemu, ale Derek ma stiahol ku sebe. „Prestaň!“ Prikázal mi. Pokývala som hlavou na súhlas a pustil ma. „Čo chcete?“ Ozval sa Jeremy. „Zničiť vás, ale...“ Nedopovedal. „Vlastne nestratil sa vám tovar pre Andersona?“ Hlboko sa zasmial Ernie. „Sviňa.“ Pripúšťam chcem ich zabiť. „Vieš čo Ernie, nebuď sračka a znič nás!“ Zavrčala som. „Ja som nepovedal presne, čo chceme.“ „Povedal si, že nás chcete zničiť.“„Nie presne.“ Nevedela som presne kam tým mieri. „Chceme zničiť vás všetkých, okrem teba.“ Hlasno sa zasmial. „Alebo skôr ostatných necháme, ale ty pôjdeš s nami.“ Jeho pohľad bol stále na mne a asi sa nemienil pozrieť inam. „Prečo?“ Zašepkala som, ale určíte to všetci počuli. „Niekto ťa chce vidieť.“ „Kto?“ Neodpovedal, pretože niekto vyšiel z ich auta a pohľad usmernil na neznámeho človeka. Mal cez hlavu kapucňu modrej farby, voľné nohavice, ale aj presto mu dobre sedeli a obyčajné biele trampky. „Ja.“ Muž si dal dole kapucňu a prehovoril.

Mňa to vážne takto nebaví a keď tu nebude nejaký komentár, tak nepridám časť. Možno vám to je jedno, ale potom načo to tu pridávam.
Lúku Soho som si vymyslela. Takisto tam není zverejnené mesto v ktorom sa nachádzajú, pretože nechcem porušovať autorské práva, aj keď už som určite porušila. (:D) Kto je ten muž? istotne to každému dopne. :)

Nasucho som spolkla, srdce mi začalo hlasno biť a celá som sa striasla. „Čo tu chceš?“ Hlesla som. „Chcem teba.“ Vedel, že sa ho bojím a presto ma provokoval. „Damián Mayson.“ Zasmial sa Derek a ja som uhla dozadu. Nemohla som tam zostať. Strach mnou lomcoval a začali sa mi vynárať spomienky.

Pomaly ťahal nôž dole po mojom chrbte. Cítila som krv ako mi prúdi a moje telo sa strhlo. Bolelo to. „Prosím ťa, Damián.“ Zaťala som sa, keď urobil ďalší rez. Prosím nech to skončí, nech to je, len sen. „prosíš o ďalší?“ Znovu som bola v inom svete. Nemohla som sa poriadne pohnúť. Stále tam bola bolesť, ktorá ma ničí. Snažila som sa ujsť, ale bolo to márne. Rýchlo som si z vrecka vytiahla malú bielu tabletku a spolkla ju. Musí ma upokojiť.

„Chyťte ju!“ Zvreskol Damián a dvaja z Parkerovcou sa rozbehli ku mne a chytili ma. Trhla som sebou, ale nepovoľovali. Jeremy a Jason namierili na nich zbrane, ale oni vybrali proti nim tiež. Derek sa hádal s Damiánom a obaja začali mieriť na seba zbraňami. Čakala som, čo sa bude diať.

Chceli ma, len odviesť, ale s ním a to by som neprežila. Slzy sa mi liali do oči a začala som padať na zem. Oni ma silno držali takže som nemohla spadnúť, aj keď sa mi podlomili kolena. „Odneste ju do auta.“ Prikázal. „Pohnite sa a rozstrelíme vám hlavy.“ Zavrčal Jeremy.Emet a Georg začali mieriť na posledných dvoch.

Všetko bolo kvôli mne. Pôjdem s ním. Nie nemôžem isť s ním! Hučali mi v hlave dva hlasy a tretí hlas kričal presne ako ja v ten deň.

„Och, malý Reidbit nás prišiel pozrieť.“ Spozornela som a pozrela sa smerom kde bol Benjamín. Čo tu do čerta robí? Prebleslo mi hlavou.

Vyzeral dosť pokojne. Rukami si prešiel po svojej koženke, ktorá mu dokonalo sedela a ruky vrátil naspäť do vačkou na obtiahnutých rifliach. Jeho vlasy boli vyčesané dohora a určíte poriadne zalakované. Na rukách mal čierne rukavice a hnal sa smerom ku Damiánovi.
„Vitaj Damián.“ ironicky sa zasmial a bratsky sa privítali.
Zabudla som na môj strach, pri tom všetkom, čo sa tu stalo. Po celý čas vedel kto je Damián a tváril sa, že nič. Klamal mi. Zabodol mi nôž do chrbta a začal pomaly vyťahovať, presne takto to bolelo a viac slz sa mi hnalo do očí. Nedokázala som uveriť. Všetko, čo sme prežili bola hra?
Benjamín a Damián o niečom diskutovali, nikto nepočul o čom. Zrazu sa Benjamín vybral ku mne a dvaja vedľa mňa, mu ma dali. Prudko som sebou trhla a hlasno vykríkla, keď sa ma dotkol. „Nechaj ma!“ odsotila som ho od seba a vytiahla si moju zbraň. Nikto ma nedokázal zastaviť. Pohľad som usmernila na Dereka, ktorý ma sledoval a snažila som sa mu naznačiť, nech ide po tých dvoch za mnou. Prudko som sa otočila a vystrelila na jedného z rodinky Parkerovcou, ktorý sa ma snažil chytiť znovu.
Všetci sa pochytili do strehu a všetko sa začalo. Všetci sa hnali smerom za Erniem a Damiánom. Bolo počuť hlasné vystreli. Derek bojoval s ďalším členom, ktorý ma držal.
Ten čo ležal na zemi postrelený sa zvíjal a žobral o milosť. Bolo mi to ľahostajné, pretože som bola monštrum. Vystrelila som znovu a guľka mu zasiahla hrudník. Jeho oči zostali v šoku otvorené a najviac sa nezmohol, bol bezmocný. Nemal šancu proti mne a mojej zbrani bojovať. „Nabudúce si rozmysli, keď položíš na mňa tvoje špinavé ruky.“ zasyčala som.
Neplakala som, moja tvar bola znovu zničená, ale nedokázala som už vyroniť slzu. Damián je pre mňa mŕtvy. Stále som si to opakovala a nedokázala priznať, že je tu opäť a snaží sa ma dostať. Nedostane.
Otočila som sa na prekvapeného Benjamína, ktorý celé toto sledoval a nehnul sa z miesta. Nemohla som jeho telo nechať tu, tak mi zostávalo jediné: vyriešiť si veci s Benjamínom Reidbitom. Práve pred niekoľkými minútami si u mňa skončil a dopadneš ako tento žobrúci chalan. Zasmiala som sa pre seba v duchu. Zomri Benjamín.

Waú.

Hrozná, hrozná, hrozná a hrozná časť.

Otočila som sa na prekvapeného Benjamína, ktorý celé toto sledoval a nehnul sa z miesta. Nemohla som jeho telo nechať tu, tak mi zostávalo jediné: vyriešiť si veci s Benjamínom Reidbitom. Práve pred niekoľkými minútami si u mňa skončil a dopadneš ako tento žobrúci chalan. Zasmiala som sa pre seba v duchu. Zomri Benjamín.

Ostatný akoby pre mňa neexistovali, bolo počuť nadávky, hlasité výkriky, vystreli, ale teraz som tu bola ja, Benjamín a mŕtve telo. Nič viac. „Si skazený,“ prudko som na neho zasyčala. „Čo ti zase sadlo na nos?“ nechápal. „Skadiaľ poznáš Damiána?“ „Mali sme spolu biznis, prečo?“ „Už len to meno ti musí niečo hovoriť.“ asi vážne nevedel o čo tu ide. „Och, Damián je ten z mojich spomienok, halucinácií.“ zjasnila som mu to, keď nadvihol obočie. „Ha?“ od prekvapenia sa mu roztiahli zreničky. „Tento Damián?“ pokrútil hlavou a robil sa hlúpym. „Niečo nejasne ty sprostá suka?“ zajačala som na neho. „Nehovor so mnou takýmto tónom, Rose.“ bol taký pokojný. „Nikdy ti to neodpustím, že si ma takto podlo zradil. Po celý čas si ho poznal a mňa zaživa mučil.“ nedokázala som uniesť pohľad na neho, a tak sa zapozerala na mŕtve telo. Čo som to urobila? Prečo som zabila práve jeho? Musím sa zbaviť tela pokiaľ tu nepríde polícia.
Benjamína som viac ignorovala, nemala som ma neho náladu a nemáme sa o čom baviť, ale za toto zaplatí.
Rozutekala som sa ku Derekovému červenému autu, ktoré tu mal zaparkované. Uistila som sa či sú tam kľúče a vrátila som sa späť ku telu. Ako ho dostanem do toho auta? Chcela som poprosiť o pomoc Benjamína, ale ten nápad som vyškrtla. Pozrela som sa smerom ku všetkým, ale ani jeden by mi teraz nepomohol.
Potiahla som telo za nohy a ťahala ku autu. Benjamín sa pochmúrne zasmial a chytil ho za ruky a spoločne sme ho naložili do auta. Neodvážila som sa mu poďakovať, len som zavrela kufor a nastúpila. Benjamín si nastúpil tiež. „Čo robíš? Výstup!“ „Nie, idem s tebou.“ prevrátila som očami a naštartovala. Bolo mi jedno, že som všetkých nechala. Mojou prioritou bolo: dostať sa, čo najďalej od Damiána a ukryť telo, aby ho nikto nenašiel.

Došli sme do malého lesíka ďaleko od mesta.
Bolo to veľmi opustené miesto, nikto tu nechodil. Stromy tu boli husté a nebolo cez ne vidno, len mali okruh nebol zasiaty stromami.
Nadvihla som veľký poklop. Naskytol sa mi pohľad na hlbokú dieru, Benjamín ma celý čas pozoroval. Slušne som sa ho opýtala, či mi nepomôže s mŕtvym telo. Spolu sme ho hodili do diery. Išla som späť do auta po benzín, ktorý Derek mal vždy pod sedačkou.
Vyliala som väčšiu časť do diery, škrtla zápalkou a hodila ju tam. Automaticky sa tam rozľahol oheň a začal naberať výšku.
„Prečo si nepovedal, že poznáš Damiána?“ nedalo mi to. „Ako som mal vedieť, že to je ten Damián? Nikdy by ma to nenapadlo.“ „Aký je podľa teba?“ musela som vedieť, čo si oňom myslí. „Je to sviňa.“ skoro mi zabehla slina, keď to povedal. „Ha?“ „Nikdy nedodržal presný dátum a rád sa zahrával. Bol som mu niečo dlžný, a keď znovu prišiel do mesta povedal mi, že ťa potrebuje. Mal som ťa vziať do jeho skladu, ale ver tomu, žeby som to neurobil.“
Klamal. Neverila som mu to. Kto by nepochopil, keď som stále hovorila o Damiánovi a teraz by ma chcel znova. Buď je vážne taký hlúpy alebo si myslí, že ja som až taká hlúpa. „Prečo si sa začal o mňa zaujímať, ale prosím neklam mi. Povedz pravdu.“ neverila som, žeby mi povedal teraz pravdu. Možno som dúfala so štipkou nádeje. Prikrúcala som ku autu a nasadla, Benjamín ma nasledoval. Chvíľu bolo ticho a Benjamín si celý čas niečo šomral po pod nos. „Vážne chceš počuť pravdu?“ vybehol na mňa v zlome sekundy. Prikývla som. „Budeš mi musieť, ale niečo sľúbiť. Nebudeš ma chcieť zabiť, nepôjdeš za Jasperom, nepovieš mu, že som ti to povedal a budeš sa ma snažiť pochopiť. Skôr nás. Sľubuješ?“ nastavil predo mňa malíček na znak sľubu. „I promise,“ odprisahala som a spojila naše malíčky.

Takže v ďalšej časti povie Benjamín Rose pravdu. Nebude to nejaké moc emocionálne. Komentáre, komentáre... idem sa vyhrážať. (Písala som to tu už tisíckrát.) Nepridám ďalšiu časť. HAHAHAHAHAHA, každému je to jedno.Radšej som tu fotku z mojej konfirmácie vymazala. Nie preto, že som srab, ale preto lebo asi niekomu vadí, že nie som nábožná alebo ako to nazvať.

„Ja a Jasper nie sme pohádaný.“ prekvapilo ma to a chcela som niečo povedať, ale zostala som ticho. „Bolo to súčasťou plánu, až na to, že som ťa nechcel dostať do problémov s Alecom. Jasper ťa sleduje a má na očiach každý deň, keď si doma alebo ste vonku. Ja ťa sledujem v škole a skoro stále vonku. Viem, že Damián je ten Damián, aj to, že Jasperovi si svoje tajomstvo zverila a on ho chráni ako najviac vie. Jasper sa dozvedel, že ťa Damián chce zobrať so sebou. S Jasperom sme ustanovili dohodu, že nedovolíme aby ťa odviezol a nik iný nebol schopný ísť v tom s nami. Celý čas som ti klamal, ja viem. Zbytočné by si vyšilovala, ale teraz je tu a musíš si dávať na seba pozor. Ver mi, že som ti neklamal úmyselné, všetko bolo aby sme ti pomohli. Budem ťa stále ochraňovať, aj keď ma teraz znenávidíš. Sľúbil som a to aj dodržím.“ vyšiel s pravdou von. Zostala som ako obarená, celý čas to bolo jedno veľké klamstvo, všetko čo sme prežili je preč? „Takže je všetko preč?“ šepla som. Možno, to ani nepočul. Vyšla som von z auta bez jediného slova a išla som ku horiacej diere. Telo už ani vidno nebolo a zachviľu by to malo prestať horieť. Tak sa aj stalo a ja som zatvorila dieru poklopom.
Benjamín ma nenasledoval, celý čas sedel v aute. Nevedela som či mam isť za ním alebo zostať tu dokým nepríde za mnou.
Bola som rada, že ma chránili, ale to celé divadlo okolo toho. Načo? Bolo by lepšie keby som vedela o tom. Jasper ma určíte nechcel s tým zaťažovať, keďže vedel o čo ide. Som rada aj za to, že Jasper chráni moje tajomstvo. Ale nemuseli mi klamať. Nemusela byť okolo toho taká hra. Až teraz som si uvedomila, že to všetko bolo jedno veľké klamstvo.
Pobrala som sa hlbšie do lesa a sadla si na veľký kameň, okolo stromov.
Bolo klamstvo aj to, čo sme s Benjamínom prežili? Všetko bolo len jedno klamstvo, aby si ma mohol dostať bližšie ku sebe? Už len to, že to bolo klamstvo ma ničilo. Snažil sa krutým spôsobom zistiť moje tajomstvo, ale aj presto som mu to odpustila. Ničil ma, ale aj dokázal naučiť veľa. Najhoršie bolo, že jeho dotyk bol ako Damiánov, ale neboli také isté. Vlastne boli rozličné, ale svojim spôsobom sa podobali a zanechali pocit, ktorý si dlho zapamätám.

Myšlienkami som znovu prešla na Damiána. Načo tu je? Prečo ma znovu po tom všetkom chce? Chcem vedieť na to odpoveď, ale nemám ju ako dostať, jedine byť s ním, ale to nie. Nemôžem. Stále sa bojím.
Pľúca mi silno zovrelo a ja som sa skrčila. Prešla som si po dlhej jazve na mojom chrbte, ktorú nebolo moc vidno. Cítila som znova tú bolesť, ktorá ma ničila. Bolo to také kruté. Z oči sa mi vyronili slzy pri tom všetko. Chcela by som stratiť pamäť a zabudnúť. Nemusela by som vedieť o tom, čo sa stalo a mohla by som pokojne žiť. Nebála by som sa, ale to je len keby.
Vlastne, kvôli Damiánovi som zabila toho člena? Nevedela som prísť na to, prečo som to spravila. Prečo práve jeho a nie Damiána. Nechcela som, ale toto sa nedalo nazvať ani nehodou, toto nebola nehoda. To bola vražda a ja len dúfam, že nikto sa o to zaujímať nebude, že všetko bude ako predtým. Keby ma udali, tak by v podstate udali sami seba. Takéto veci som robila, len pri Damiánovi, keď ma nútil aj to ma donútil len raz. A raz pri Derekovi a Jeremym.
Myšlienkami som znovu zablúdila ku Benjamínovi. Bože, ja toho chlapca potrebujem. Klamal ma vo všetkom. Všetky tie bozky boli klamstva? Tie dotyky, ktoré mi spôsobovali slzy a niekedy rozkoš boli len hra? Hádky, ktoré som neznášala aj milovala boli nahraté. Bolo to všetko plánované? Aby si ma získal, aj pred Erniem, to robil lebo musel. Musel ma ochrániť.
„Keď rozmýšľaš o tom, čo sme prežili my dvaja, tak nie. Pre mňa to nebolo klamstvo. Vtom som ti hovoril pravdu.“ ozval sa spoza mňa. Akoby vedel, že o tom rozmýšľam. Sadal si vedľa mňa, pozrela som sa na neho cez slzy a on mi ich jemne zotrel. „Prečo plačeš? Damián? Neplač, bude to v pohode. Zvládneme to spolu.“ čo myslel tým spolu? Natiahol ruku cez môj chrbát a potom ju vrátil spať a položil ju na kameň.

predstavte si tie jazvy po boku. Nič lepšie som nenašla.

Dúfam, že dneska vyhráme s Fínskom. Musíme!!! :)
Čo viac povedať? Len toľko, že chcem komentáre. :D (ako vždy) a dneska som napísala časť kde bude niečo napísané, čo sa stalo Rose s Damiánom.

Odvrátila som od neho zrak a neverila, že sa ma nedotkol. Vedel, že sa ho bojím a nepokúsil sa znovu tlačiť na mňa. „Daj ju späť!“ akoby som mu rozkázala. „Čo?“ „Daj tú ruku späť!“ pozrela som sa na neho prísne. Pomaly položil ruku na môj chrbát a pritiahol si ma ku sebe. Bolestne som si vydýchla a oprela som sa o jeho rameno. „Prečo si chcel vedieť moje tajomstvo? Vieš ja by som ti to aj povedala, keby si tak netlačil...“ zamrmlala som. „Chcel som vedieť, čo sa stalo a ja-ja neviem prečo som ti to robil, ale ospravedlňujem sa. Už to neurobím.“ to si hovoril aj predtým. „Chcel som vedieť, prečo ťa tak Damián ničí.“ pokývala som na znak súhlasu.
Prešiel týždeň. Damián sa neobjavil.

Fabio aj po jeho slovách, že chce aby sme boli kamaráti ma začal ignorovať.

Parkerovci viac neprišli, nesnažili sa o nič. Celá tá fraška skončila dosť zle, nikto nezomrel, ale Emet, Jason a Jeremy boli veľmi zranení. Dostávajú sa z toho, len dúfam, že sa nič neskomplikuje.

Benjamín začal chodiť ku nám a s Jasperom sa netvárili, akoby sa hnevali na sebe. Boli si ako bratia. Jasper s počiatku nechápal ako to viem, ale menšie zaklamanie a hneď uveril.
Dnes sme sa chystali do klubu. Všetci traja spolu. Dolaďovala som si posledné úpravy na mojej tvary a lačne brčkavých vlasoch. Mierne som si nadvihla krémovo-biele satý z hodvábnej látky v strede uvoľnené a na koncoch pri kolenách sa jemne vlnili. Do kabelky som si vhodila zbraň a cigarety a zišla dole ku chlapcom. Chvíľu som si myslela, že idem ako princezná po schodoch dolu, ale potom som pokrútila hlavou a vrátila sa do reality.
„Rose si to vážne ty?“ zasmial sa Benjamín. „Ty magor jasne, že to je ona. Ty ju takúto nepoznáš.“ nenásytne drgol do neho Jasper. „Ja viem. Vyzerá úžasne.“ rozplýval sa. Boli ako malí. Presunula som pohľad z nich dvoch na krehké sivé oči. „Vyzeráš presne ako ona.“ hundral si otec. Vyzerám presne ako mama, aj potom všetko ho ničí. „Ja viem. Každý to stále opakoval.“ priblížili som sa ku nemu a ľahko ho objala. Začal byť viac doma a chcel sa so mnou uzmieriť. Toto mi chýbalo. Bol to stále on. Stále ten starec, ktorý sa o mňa staral. „Mam ťa rada aj potom všetkom.“ priznala som mu. „Aj ja teba, ale vždy som dúfal, že budeš len moja a teraz?“ bola to skôr rečníčka otázka. „Teraz sa mám o teba deliť hneď s dvomi.

A navyše hlupákmi, ale nedajú na teba dopustiť a za to som im vďačný.“ Bolo to také užasne to počuť od otca, ktorého ste toľkú dobu nemali a mysleli ste si, že už sa ani otcom nedá nazvať.. Chýbal mi.

Vošli sme do klubu. „Potom sa vytratíme a niekoho ti predstavím.“ Zašepkal mi Benjamín a ja som sa neho sladko usmiala. Chcela som si konečne užiť. Sadli sme si do boxu medzi ľuďmi, ktorí poznali Jaspera. Sadla som si oproti Benjamínovi vedľa nejakého chlapca. Netrebalo sa zoznamovať. Nepotrebujem nové známosti.

Klub bol vážne zaplnení, nechápala som ako sa tu toľkí ľudia vošli. Niektorí tancovali, druhí popíjali pri bare a našli sa aj takí, ktorí sa oddali tyči. A teraz vážne. Neboli to len ženy.

Vstala som a išla som si objednať drink. Nechcela som byť v tej spoločnosti, ale musela som sa tam vrátiť. Objednala som si Whisky, vypila som to rovno pri pulte. Hlavou som uhla na bok ku koncu baru. Zastavila som sa. Sivé oči. Nie, nie, nie. Potriasla som hlavou a pozrela som sa tam znovu. Neboli tam.

Ten v bare nebol jej otec.

Až moc som to predĺžila a je už zachviľu čas písať časť o tajomstve. Už aj všetky moje zásoby sa zachviľu minú, čo mám v zálohe. Keby ste sa chceli niečo spýtať môžete si ma pridať na Facebook. :) Komentáre si nejdem pýtať aj tak nebudú a ešte ďakujem moc.Blog dosiahol 2327 zobrazení. :) ;)

Znepokojená som sa vrátila späť ku stolu. Pozrela som sa na Benjamína a usmiala som sa, keď som zistila, že sa pozerá na mňa. Neusmial sa na mňa, bol vážny. Nadvihla som obočie a odvrátila pohľad. Tomu niečo sadlo na nos.

Pocítila som silný kopanec do nohy a znovu som sa pozrela nahnevane na Benjamína, ktorý sa teraz škeril a hlavou ukázal na chlapca vedľa mňa. Obzrela som sa a bolo to vážne divné. On až priam slintal. Bolo to nechutné, ako po mne zazeral. Hlasno som sa spolu s Benjamínom rozosmiala. Zobral si svoj pohár a odpil si z neho. Znovu som pocítila silný uder na moju nohu a hlasno som zasyčala. O čo mu ide? Kopla som ho pre zmenu teraz ja. Jeho úškrn z tváre mu zmizol a ja som sa na tom s chuťou zasmiala. Kopol ma znovu a ja som mu to vracala späť. Trochu sa skrčil a ruky si dal popod stôl. Natiahla som sa, že mu idem vrátiť kopanec, ale on mi v tej sekunde chytil nohu a trochu

viac potiahol, takže sa moje telo dávala pod stôl. Zalapala som po dychu, keď potiahol viac.

„Dobre dosť.“ Prikázala som a on mi pustil nohu a ja som sa narovnala. Vstal zo stola a potiahol ma za ruku ku parketu. „Nejdem,“ nechcelo sa mi. „Ideš!“ skôr poznamenal, ako rozkázal.

Postavila som sa a nechala ho nech ma vedie. Zastavili sme v strede parketu a ja som si obtočila ruky okolo jeho pásu. Benjamín ruky položil na moje kríže. Boli sme asi jediní, ktorí tancovali ako zamilovaný pár. Hudba bola príliš besná na takýto tanec. Začali sme sa spolu vlniť do strán, nohami sme prekračovali a on sa niekedy zastavil a urobil so mnou otočku. Ja som ho držala za malíček ako, keď som bola malá som sa točila a nechcela prestať. Benjamín to nechal tak a keď som už nevládala, tak som sa mu hodila rovno do náruče. Zasmiala som sa mu do ucha a ďalej pokračovala v tanci. Pozrela som sa po ľuďoch, ktorí tancovali ako každý iní, len my sme boli ako blázni.

Pozrela som sa smerom ku baru a znovu uvidela ho. Sedel na vysokej barovej stoličke a pozeral na mňa. Sledoval ma. Prebehol mnou mráz, keď Benjamín položil ruku na moju jazvu na boku. Bolo to neskutočné, čo všetko dokázalo to so mnou urobiť. Chcela som sa rozbehnúť a vykričať mu všetko ako som trpela. Ako som bola zranená, celé dni a noci bola hore. Ničila sa, nedokázala som sa postaviť na nohy. Nemohla som sa sama seba dotknúť. Bála som sa, že sa popálim. Že moje telo zhorí a budú tam jazvy navždy. Tie jazvy sú tam všade, ale nie z ohňa. Boli to jazvy zo zaslepenia, zo sklamania a predovšetkým bolesti. Nikdy som nezažila také sklamanie až do vtedy. Myslela som si, že sa v mojom živote nemôže nič stať, keď mám priateľov, ktorý ma ochránia. Bol tu vždy pre mňa Jasper, ktorý by sa dokázal aj zabiť pre mňa a zabiť všetkých tých, čo mi ublížia. Bála som sa o svoj život, keď tu Jasper nebol. Odišiel a myslela som si, že navždy. Možno som bola pokrytec, ale vždy som dúfala, že bude stáť po mojom boku a ochraňovať ma, že sním som v bezpečí a nemusím sa báť nejakého opilca, že ma znásilní. Ale Jasper tu nebol a cítila som sa sama. Zbytočná. Bola som ako kus piesku, nebola som pevná. Stačilo, žeby do mňa buchli a ja by som sa roztrúsila. Namiesto Jaspera prišiel Damián, ktorý ma vždy chcel mať po svojom boku, ale Jasper mu to nedovolil. Nevedela som prečo, ale nechcel aby som bola sním a ja som to aj tak urobila. Nezdal sa mi byť až taký zlý ako ho Jasper opisoval. Práveže bol dobrý, ale len v tej chvíli, keď ma vyučil začo som sa hanbila a pre neho som bola tá najlepšia. Bola som vážne dobrá v strieľaní a bití, ale to som nebola ja. Postupom času sa z Damiána vykľul zlý človek, ktorého som nepoznala. Poznala som ho ako dobrého zabijaka(Teraz si začnite lámať hlavu, že dobrý zabijak :D), ktorý je za mier. Ale on bol za zlo. Z milého a dobrého chlapa, ktorý ma učil bol veľmi zlý učiteľ ako na začiatku. Chcela som, aby bol znovu ten dobrý. Prehovárala som ho, aby ma nechal, že viac nechcem strieľať, ale on povedal, že je neskoro. Nechcela som robiť špinu, ale on akoby to nechápal a nútil ma robiť veci, ktoré som nechcela. Nútil ma zabiť človeka.

„Je tu,“ zašepkala som Benjamínovi. Nechcela som viac spomínať na moju minulosť, ale neuvedomila som si, že pozerám na stoličku, na ktorej už nikto nie je. Znovu bol preč a zanechal vo mne pochybnosti. „Damián,“ dodala som. „Kde?“ pošepkal mi do ucha a pretočili sme sa, aby videl tým smerom, ktorým som videla ja. Bohužiaľ, už tam nebol, aby to aj videl on a aby si nemyslel, že mám zase halucinácie. „Zmizol,“ skonštatovala som. „Nezdalo sa ti to?“ neveril mi. Vedela som to. „Nie som blázon!“ odtrhla som sa od neho, ale pritiahol si ma späť. „Dobre, verím ti.“ Neveríš.„Klameš,“ položila som si hlavu na jeho rameno. „Stále ma, len klameš.“ Zaborila som si hlavu ešte viac. „Nehovor tak,“ „prečo?“ „Lebo to nie je pravda!“ „Čo mi urobíš, keď ti poviem, že ti neverím?“ neodpovedal. „Zabijem ťa,“ hlúpa odpoveď. Myslel si, že ma tým obalamutí. „Tak ma poď zabiť,“ odmlčala som sa. „Neverím ti a pusti ma!“ urobil, tak ako som prikázala. Odkráčala som od neho a nechala ho stáť uprostred parketu.

Ospravedlňujem sa, že až teraz pridávam, ale nemám nejako čas. Dostala som nový notebook, mala by som si nájsť čas na písanie. Keďže už mám len jednu časť, ktorú môžem použiť. Dakujem vám veľmi a som rada, že to aspoň niekto číta. :)

Prišla som ku baru a objedla si niečo silné. Ako to prišlo a ja som zaplatila, tak som si objednala ďalšie a ďalšie. Chcela som zaplatiť za ďalší pohár, ale povedal mi, aby som neplatil, pretože mi to niekto zaplatil. Obzrela som sa na sediacich ľudí okolo baru a mojim

smerom sa pozeral nejaký starý úchylák so sivou briadkou. „Rose?“ otočila som sa a pozrela sa na postavu za mnou. Čierne oči. „Musíš odísť. Musíme ísť preč, priznávam mala si pravdu. Je tu.“ Zhrozila som sa, pretože tajne v mojej duši som aj ja dúfala, že to je len jedna z mojich halucinácii. Benjamín ma potiahol za ruku a odišli sme z klubu. Malto byť skvelý večer. Nasadli sme do jeho auta a v tichosti sa viezli do jeho domu. Nechápem prečo znovu idem tam. Otvorili sme dvere na jeho dome a vošli. „Predstavím ťa niekomu.“ Otočil sa ku mne a usmial sa. Videl na mne, že nemám chuť, ale čo už. „Ethan, Ava?“ zakričal dosť zvláštne mená. Ethan? Zrazu vybehlo malé dievčatko a hodilo sa do náruče Benjamínovi. Och, dávaj pozor budem žiarliť!

Dievčatko malo krásne, hebké blond vlasy. Jemnučkú tvar a krásne čierne oči, ktoré pri jej blond vlasoch krásne vynikali. Bolo to fascinujúce. „Rose toto je Ava, moje zlatíčko.“ Ava pribehla ku mne a silno ma objala. Bola milá, až moc. „Kde je Ethan, Ava?“ opýtal sa Benjamín. „Tu som!“ prišla ku nám kopia Benjamína. „Ethan chcem ti predstaviť moju eh, kamarátku.“ Povedal neisto. „Ethan toto je Rose, Rose toto je Ethan.“ Predstavil nás. Ethan si ma s úžasom v očiach premeriaval a ja jeho tiež. Jediné čo bolo iné na Ethanovi boli pery. Mal ich také veľké a sladko popraskané. Nebol to Benjamín. Nie, toto je muž, ktorý ma hypnotizuje.

Prešiel ku mne a silno ma objal. „Hm, si veľmi sexy.“ Zamrmlal mi do ucha a nepúšťal ma. „Aj ty,“ nehovoril to skôr alkohol? „Teší ma,“ odtiahol sa odo mňa a vyslovil to už nahlas. „Ehm vy ste bratia?“ usmiala som sa na Ethana. Bol úžasný. „Rose nepozeraj toľko po ňom!“ vykríkla Ava. Ja som ale nespúšťala oči z neho, tak ako on nie zo mňa. „Nie, my sme bratranci a Ava je moja sesternica." „Benjamín máš vážne toľko krásnych bratrancov, len ty si im asi nejako nevyšiel.“ Spolu s Ethanom sme sa zasmiali, aj keď sme vedeli, že sú ako podobný vajce vajcu. „Fakt smiešne.“ Zobral Avu a odišli. „Takže Rose, alebo Ros?“ „Volaj ma ako chceš.“ Bola som hypnotizovaná. Pripadám si ako štetka. Bože ja som štetka, nemám žiadnu kamarátku, len mužov.

Pomaly sa presúval ku mne a ruku položil na moje stehno. „Už sa teším ako budem kričať tvoje meno a ty moje.“ Zalapala som po dychu a odtiahla sa od neho. Jeho ruka smerovala vyššie, ale netriaslo so mnou, až potom, keď sa dotkol mojej jazvy na boku cez tričko. „Prestaň!“ „Prečo?“ neprestával.

„Ethan, nechaj ju na pokoji, nájdi si niekoho iného, ale Rose nie. Ona je moja.“ Odtrčil ho odo mňa Benjamín. Ethan sa oduril a odišiel. „Ja nie som tvoja.“ Zasmiala som sa hlasno. „Musel som ho uzemniť inak by nedal pokoj, aj keď je to moja rodina je to veľký sukničkár.“ „A ty nie si?“ nadvihla som obočie a vybrala sa hore schodmi. Už som bola pri Benjamínovej izbe, keď ma silno chytil za pás a odniesol ma tam sám. Spolu sme sa smiali a dopadli na posteľ. Dokiaľ sme sa dosmiali, tak sa opýtal pre mňa divnú vec. „Rose, Tvoja mama zomrela?“ Myslela som si, že vedel o tom niečo. „ Nie. Moja mama zbabelo odišla za iným. Bola iná odo mňa. Podobali sme sa jedine postavou a tvárou. Pila, drogovala, keď otec nebol doma a ja som zostala s ňou. Prišiel tu nejaký chlap a zavreli sa do izby. Moja mama vedela, že otcovi nikdy nič nepoviem, ale v tom jedinom sa mýlila. Povedala som mu to, keď som mala 11 rokov. V zmysle, že tu chodí nejaký chlap. Vtedy mi prvý krát strelila a to aj posledný. Potom zmizla. Svoju mamu som si odcudzila naviac. Nenávidela som ju, pretože si myslela, že som taká hlúpa a nevedela, čo robí s tým chlapom. Videla som ju milión krát opitú aj nadrogovanú a vtedy som si povedala, že ja taká nebudem. Že nikdy nepodľahnem alkoholu a drogám. To nikdy sa vytratilo a ja som sa stala ako moja matka, len s jednou výnimkou. Ja som neodišla, ale zbabelo sa schovávam.“ Celý čas sa na mňa uprene díval a počúval ma. Asi bol prekvapený, že som musela znášať svoju mamu, keď súložila s iným mužom a nie s mojim otcom. „Aká bola tvoja mama?“ časťami som si aj myslela, že sa to opýta, aj keď vedel, že sa na ňu podobám.


Moju mamu normálne milujem, aj keď mi niekedy lezie na nervy.	ale tento obrázok je skôr ku príbehu.

úžasný obrázok.

Ďakujem za to, že v poslednom čase stúpajú zobrazenia na môj blog. Som veľmi rada. :)

Ethan je dosť šialené chlapčisko a ešte si rozmyslím či bude viac v tomto príbehu, ale Ava tam bude určite. Ďalšiu časť už mám napísanú, ale nepridám ju až tak skoro. V ďalšej časti bude niečo o ich rodičoch a potom nastane obrat (Nečakaný zvrat). A ďakujem moc aj za komentáre, aj keď podľa pozretí je stále toho málo, ale ja to už nejdem riešiť, ale ďakujem.:)

„Bola mladšia od môjho otca. Bola nádherná, krajšia odo mňa. Mala dlhé hnedé vlasy, ktoré si skoro vždy dávala do drdolu. V tom sme boli

rozdielne. Ona sa hanbila a neznášala svoje vlasy. Ja svoje vlasy milujem. Mala presne také isté oči ako ja. Nenávidela ich a ja som ich vždy obdivovala. Ona si chcela dať šošovky, ale to som jej zakázala. Ona svoju postavu milovala a ja som ju neznášala. Nemala som rada, keď niekto prešiel okolo mňa a povedal mi, že či nejem, ale či som podvyživená. Na tvary mala jamku ako ja, len na inej strane. Vtom bola jediná výnimka. Tú sme obe mali rady, pretože bola po starkej a obe sme ju zdedili, len ona na inej strane. Neviem, čo by som ti viac povedala o mojej mame, ale ja som, len vyzerala ako ona. Nikdy som sa nesprávala ako ona. Svoju povahu mám po otcovi a jedine znamienko, ktoré má aj ona a to na ruke.“ počas toho som sa zadívala na stop a on len tichúčko počúval. „Aká je tvoja mama?“opýtala som sa. „Moja mama je čas z tvojej. Doslova moju mamu nemám rád, pretože sa z nej stala štetka, ale nedal by som na ňu dopustiť. Keď si ju vtedy videla myslela si si, že bola so mnou, ale ona bola s iným mužom a hrali tie svoje nebezpečné hry, keď muž priviaže ženu o postel a trestá ju. Ako v nejakom porne. Doslova je chudera a miestami sa za ňu hanbím.“ nevedela som, že jeho mama je až taká. Pravda myslela som si, že bola s Benjamínom, ale nevedela som, že sa zapredáva. „A-a otec?“ „Čo myslíš?“ „Odišiel?“ „Dá sa tak povedať. Mama ho vyhodila, pretože bol pre ňu zlým chlapom. Ja som ako on. Dalo by sa povedať, že som z mafiánskej rodiny, ale s otcom nebývam odkedy sa mama dozvedela, že je zločinec. Otec ma učil v mojich 15 rokoch. Ozval sa mi, no vlastne nikdy sme nestratili kontakt, ale nemohol sa so mnou stýkať, až dokým som nepresvedčil mamu. Bol som pri ňom pol roka. Učil ma biť sa, naučil ma strielať, ale povedal mi že je to len pre moje dobro, žeby som to mal použiť len v prípade keby po mne niekto išiel, ale to som porušil. Otec sa dozvedel, že som v gangu. Bol sklamaný, skôr. On vedel, že som spadol do diery z ktorej sa nevyberiem. Vedel, že som si predpísal rozsudok smrti a to je nechať sa zabiť. Bude to štvrtý rok. Napisal mi list. Nechcel ma vystaviť tomu, žeby po mne išli jeho nepriatelia, a tak sa ma vzdal, ale nevyčítam mu to.“ Chcela som niečo povedať, ale nevedela som čo. Začala som rozmýšlať, že mu poviem o tom, ale bála som sa. Otočila som hlavu ku nemu a zaozerala sa do jeho očí.

Ležali sme tak asi hodinu, možno viac. Zrazu sa priblížil ku mne viac, až sa jeho pery dotýkali mojich. „Celý čas, len o tomto rozmýšľam.“ a pritlačil jeho pery na moje. Bolo to také nevinné, ale bála som sa, že bude chcieť viac, že bude zase tlačiť na mňa a to som nechcela, preto som sa odtiahla. Ublížila by som mu. Rýchlo som sa postavila a zamrmlala v mysle, či sa môžem osprchovať, načo smutne prikývol. Nič lepšie ma nenapadlo, ale osprchovať som sa išla aj tak a pre istotu sa zamkla. Vyzliekla som si šaty a pomaly vošla dnu. Zatiahla som za sebou záves a spustila vriacu vodu, ktorá pálila moje telo. Oprela som sa rukami o chladnu stenu a nechala, aby horúce kvapky ma ničili, ale aj mi robili dobre. Bola som v agónii.Zrazu v mojom svete kde som kričala. Hlasné výkriky ma prepaľovali a ja som začala zhlboka dýchať. Bála som sa. Nechcela som to znova, ale keď sa po mojom tele roznášali kvapky a pálili na tých miestach, kde som umrela. Bola som ako zmyslov zbavená. Hlasné výkriky, prepaľoval len jediný hlas a to bol jeho. Kričal moje meno a snažil sa ma dostať ku sebe. Videla som ho. Bol so mnou, teste za mnou a chcel sa ma dotknúť. Vykríkla som hlasno, keď sa jeho ruka ma dotkla. Kričala som. Slzy sa mi z očí liali ako vodopády. Výkrik a jeho dotyk. Bol nezastaviteľný a ja som pomaly padala. Posledný krát som zakričala a moje telo dopadlo na chladnú zem a stiahla som so sebou aj záves, ktorý trochu zmenšil pád.

Otriasla som sa a cítila ako môj dych sa zrýchlil. Zhlboka som sa nadýchla a chcela postaviť sa, ale nemohla som. Stále bol tu a snažil sa ku mne priblížiť. Začala som kopať, to jediné som mohla. Kričala som, aby zmizol a nechcela ma, ale on tu bol stále a nechcel ma opustiť. Nemohla som ďalej. Nemala som silu, takto pokračovať. Vstala som, ťažko, ale zvládla som to. Vedela som, že je to len moja halucinácia. Zobrala som si to do hlavy a on zmizol. Nebol tu. Neverila som, že som dokázala sa tak oklamať. So slzami v očiach som si obmotala okolo seba uterák a začala hľadať. Až po chvíli som započula, že Benjamín vytrvalo trieska a kričal spoza dverí. Nechcela som aby tu prišiel a takto ma videl.

Som rada, že na písanie som si znova našla čas a už mám zase predpísaných viac častí dopredu. :)
Chcem dopredu upozorniť, ako mi tu jedno dievča písalo. Ked to má na vás zlý vplyv, tak to nečítajte. Ja vás to nenútim čítať. :) Chcem poďakovať veľmi. Za tie pomerne štyri mesiace som veľmi spokojná so zobrazeniami, keďže som to nijak moc nezdieľala, len pár krát. :)
Dneska som pozerala na tumblr nejaké tie obrázky a dala som si, že halucination alebo in your head. Niektorých obrázkov sa vážne bojím. (:D) btw. ospravedlňujem sa za chyby.:)

Nakoniec som našla to čo som potrebovala a pobrala sa späť do vane. Voda stále tiekla, a tak som zapchala vaňu štopľom. Voda postupne naberala objem. „Rose! Otvor tie dvere, inak ich vylomím!“ ignorovala som ho. Ľahla som si do vane. Voda sa stále liala na mňa z hora. Rozbalila som malú vecičku. Ďalšia slza mi vyšla, keď som prišla na to, že to vážne chcem urobiť. Benjamín začal sa hlasno bucháť o dvere, až som myslela, že ich vylomí. Napla som ruku a pomaly malú žiletku zaryla na chrbát mojej ruky. Zaštiplo to a trocha krvi vyšlo, ale nie veľmi. Ruku som otočila a rozhodnutá prejsť po tepne, som sa najprv nadýchla a priložila, tam žiletku. Žiletku som presunula ďalej a prerezala tam, kde som nemala veľkú šancu zomrieť. Krv mi aj tak vyšla a Benjamín vtedy vbehol do kúpelne a ja som hodila žiletku na zem. Rozbehol sa ku mne a snažila sa ma dostať von z vane, a keď videl kvapky krvi vo vode. „Rose,“ tuho ma objal a tým sa trochu namočil do vody. „Nevládzem,“ šepla som, až to nebolo počuť.

Nikdy som sa stým nikomu nepriznala, ale tieto halucinácie som mala často od vtedy. Bolo to potupne a vedela som, že keby som to niekomu povedala, tak ma zavrú a tam by to bolo ešte horšie. Zničili by ma úplne.

„Rose, prosím.“ zašepkal. „Nechcem, aby si dopadla ako blázon.“ „Ja ním som.“ rozvzlykala som sa. „Šššt, neplač. Si tu so mnou.“ upokojoval ma, alebo sa o to snažil. „Chcem ti pomôcť.“ núkal sa, ale nepomohol by mi. „Môžeš byť pri mne a-a ja-ja ťa nespustím z očí a budem ta chrániť.“ navrhoval „Mne nepomôže nič, le-en,“ hlasno som polkla. „smrť“ skonštatovala som. „Nehovor takto a prosím poď ideme do izby.“ Nevadilo mu, že na nás tečie voda. Ani to, že som bola nahá a on sa zaujímal, len o mňa, že by som sa psychicky nezničila. Nebol ako on, aj keď...

Odtiahol sa odo mňa, jednu ruku mi dal podhlavu a druhú pod stehna a zodvihol ma. Pomaly ma položil na jeho postel a prikryl zimnou dekou. Schytil mi ruku a pevne mi ju stlačil. „Ja som tu. Som tu s tebou.“ opakoval sa. „Ja nemôžem, neprestane to a-a som na tom zle, keď si sama uvedomujem, že mám halucinácie, ktoré nejde zastaviť, až ked sa sama odhodlám, ale-e ono to je- je skutočné. Je to, čo sa mi dialo v minulosti a s ním. Bojím sa, už len keď mnou prebehne mráz.“ slzy mi padali a Benjamín mi nevedel pomôcť. Bol tak ako ja bezmocný. „Nechcem už pociťovať tú bolesť. Chce-em,“ prudko som zatvorila oči. „umrieť,“ dokončila som. „Nie, nie. Ty to prekonáš.“ pustil mi ruku a postavil sa. Medzi tým si dal ruky do vlasov a začal sa prechádzať po izbe. „Pojdeš, nie. Musí byť niekto kto by ti pomohol.“ „Ty to nechápeš?“ zakričala som. „Ty nechápeš aká je to bolesť. Ty vieš o tom hovno!“ praskli mi nervy. „Nechápeš ani tomu, že by ma zavreli do blaznínca. Kebyže nevedeli o mojej minulosti. Mysleli by si o mne, že som blázon.“ stíšila som sa. „Ja by som už nikdy nevyšla z bláznica, pretože mne nie je ako pomôcť. Nevieš aké to je maváť halucinácie. Nevieš aký tebou strach prebehne, ked sa ťa niekto dotkne na tých miestách, na ktorých sa dotýkal on. Nevieš aké to je byť mučený za živa a není nikto pri tebe. Nevieš aké to je zistiť, že si v realite a nie v nejakom hlúpom filme, kde ti príde hrdina na pomoc a záchrani ťa. Ty nevieš nič!“pomedzi slzy som plakala a niekedy hlaso vzlykla. „Nevieš, čím som si prechádzala.“ odvrátila som od neho zrak, keď na mňa neustále pozeral. „Nejakým psychológom by si to zhoršil.“ „Tak ja neviem, čo keby si sa konečne začala zdôverovať ľudom?“ zakričal na mňa,čo som nečakala. „Mám ti zrekapitulovať, že je pre mňa hrozné a sama som si myslela, že som sa s tým vyrovnala, ale ja nedokážem.“ „Nikdy si neceníš to čo pre teba ľudia robia.“ zahundral. Zabijáš to Benjamín. „Pretože im neverím!“ Zarevala som. „Nie, ty si nevážiš ani to, čo robia pre teba ľudia, ktorým veríš!“ Som až taká sebecká? „Ty nevieš aké to je, keď máš halucináciu a človek na teba pozerá ako na blázna, ked začneš z ničoho nič kričať a ja mám strach, že to je kvôli mne a nie nejakému hlupákovi. Mala by sa s tým vyrovnať, pretože to už nevrátiš späť a nezabudni, že Damián je čím dalej tým bližšie.“ „Takže ma prestaváš chrániť?“ „Celý čas myslíš, len na to či ťa budem chrániť?“ zostala som ticho. Ja somto tak nemyslela. „No mohlo mi to byť jasné.“ falošne sa zasmial. „Nie, Benjamí...“ Nenechal ma dohovoriť.

„Nie! Ty to už nechaj a zabudni, že nejaký hlupák, ktorý si myslel, že ho máš aspoň trochu rada, niekedy existoval! Teraz sa mi hnusíš ty!“ otočil sa chrbtom. „Vypadni!“ zreval.

Tak sa mi nepáči to "Chcem... umrieť." až som sa musela smiať, keď som to čítala. Toto mi vážne príde ako z nejakého filmu, nechápem ako som to mohla napísať, ale napísala som :D.

Videl niekto tento film? :) Black swan. Ked ste ho nevideli, tak si ho pozrite. Oplatí sa pozrieť, je to dosť psycho a niekedy som sa až bála, že či niečo nevyskočí, ale mňa to ohúrilo. :)

Benjamín.

Dala by som tu aj Rose, ale ona zdedila zo mňa moju (hroznú) postavu a pehy. No a je v podstate sto krát krajšia odo mňa a nenašla som ešte takú fotku alebo gif, podľa ktorej si ju predstavujem. Ehm, aby ste si o mne nemysleli, že som podvyživená, takže vážne nie som. Len asi byť chudý máme v rodine dané. (haha)

ale zase takto nevyzerám.

Je mi niekedy až ľúto a niekedy až do smiechu z ľudí, ktorí sú chudí a povedia o sebe, že sú tuční. Ja osobne si nehovorím, že som tučná. Ja niekedy až plačem, pretože keď vám niekto povie, či vám doma nedávajú jesť, tak vás to dosť vezme. Pritom ja jem veľa, ale nepriberiem. Ale teraz nie o tom. Poznám jedno dievča, ktoré je chudé a povedalo, že musí ešte viac schudnúť. Vlastne poznám takých viac ľudí a myslím si, že by sa mali niekedy pozastaviť a pozrieť sa na ľudí, ktorí majú bulímiu alebo anorexiu. Som rada, že nie som ani jedna z toho, pretože si viem predstaviť ako trpia. :)
Ďalej ku príbehu. Neviem, páčilo sa vám to? Je to až moc také, neviem ako to popísať. Klišé?a ešte niečo, ako sa vám páči vzhľad blogu? :) Musela som ho robiť až na dva krát, prvý krát sa mi vymazal.

Rýchlo som sa poobliekala a so strachom vyšla z jeho izby. Na ceste preč ma zastavila Ava. „Porozprávaš mi rozprávku, bojím sa. Niekto tu hlasno kričal.“ Prečo?! „Dobre, Ava poď.“ zaviedla ma do jej izby. Stále som mala slzy, ktoré si chvalabohu nevšimla. Bola som dosť vykoľajená z toho, čo sa stalo. Ava si ľahla a ja som začala. „Bolo raz jedno dievča, ktoré malo obrovské tajomstvo, ktoré nevedel nikto. Bolo to veľmi zlé tajomstvo, pri ktorom trpela. Bála sa veľmi, keď bola v blízkosti muža, pretože bola veľmi ponížená v minulosti. A bála sa, žeby sa to stalo znovu. Ten muž, čo ju ponížil odišiel, ona nemohla spať, nejedla, rezala sa a najviac sa schovávala a plakala. Nemal jej kto pomôcť, keď všetci od nej odišli. Bola sama. Sama prekonávala veľké ťažkosti. Navonok, možno vyzerala božsky a mysleli si o nej, aká je zlá, ale v skutočnosti nebola božská ani zlá, bola chuderou, ktorá sa schovávala za zlo. Jeden chlapec jej začal dokazovať, že nie je silná, ale slabá. On ju odhalil, ale ona sa stále akoby pretvarovala a hlavne, čo ten chlapec robil, bolo, že jej pripomínal chlapa z minulosti a ona sa bála mu niečo prezradiť. Raz bolo dievča u neho a oni sa nádherne pobozkali a ona rýchlo z utekala, pretože mu akoby nechcela ublížiť. (Ava už zaspala.) V tej chvíli dostala jeden zo záchvatov a veľmi sa pohádali, povedal jej nech vypadne. Dievča umrelo a on sa už viac nezaujímal a nikdy sa nedozvedel, že ho mala naozaj rada.“ Myslela som si, že pre Avu to není vhodný príbeh. Vlastne pre nijaké dieťa, ale chcela som to povedať, ale Ava zaspala. „Vážne ťa mu pripomínam?“prudko som sa otočila, keď som započula jeho hlas. Stál pri skrinke a sledoval ma. „Vážne som ťa odhalil?“ nadvihol obočie. „A-a máš ma naozaj rada?“ neodpovedala som. „Ja-ja nie, bol to len hlúpy príbeh.“ rýchlo som sa zdvihla a vyšla z izby, Benjamín ma nasledoval. „Mala by som už ísť.“ zahovorila som. „Nie, Rose! Nikam nejdeš!“ skríkol. „Vonku začína pršať a už...“ Vtedy sa hlasno zablýskalo a ozval hrom. Nedopovedal, ale už stíšil hlas. „Uhm. A neodpovedala si mi.“ dokončil. „Ja to prejdem. Nebývam ďaleko.“ nechcela som tu byť a ja som nevedela prečo. Možno som sa bála. „Nie, ja ťa nepustím!“ zdesila som sa, že by sa niečo mohlo stať. Niečo ako vtedy, čo ma nechcel pustiť a nútil ma povedať mu pravdu. „No, nie nepustím ťa v búrke ísť domov.“ „Ja to zvládnem,“ „Povedal som!“ prísne sa na mňa pozrel a ja som, len slabo prikývla. „A teraz mi odpovedz. Pripomínam ti ho?“ Načo sa to pýtal, keď vedel odpoveď, sám ju počul. „Áno,“ sklonila som hlavu. „Som taký ako on?“ striaslo so mnou. „Nie, si iný, ale keď si sa ma vtedy dotýkal. Bolo to veľmi podobné.“ šeptom som povedala. „Takže som aj ja netvor?“ zreval, až so mnou myklo. „Nie, búrka už ustúpila. Ja pôjdem domov.“ Vtedy znovu zaznel hrom. Počasie mi nevyhovovalo. Deje sa to ako naschvál. Prešla som ku oknu a pozrela sa cez neho. Čakala som, čo ďalej sa bude pýtať. Vedela som, že je už neskoro utekať a on ma aj tak nepustí. „Rose,“ šepol. „Som netvor?“ Otočil si ma ku sebe, aby som na neho hľadela, ale ja som sklopila pohlaď. Pomaly si medzi prsty zobral moju bradu a zodvihol ju. „Som netvor?!“ hlasno sa pýtal. Neodpovedala som. Už teraz bol ako zmyslov zbavený a ja som od toho nemala ďaleko, ale schovávala som to. „Som netvor?“ šepol. „A čo čakáš? Čakáš dokým ti odpoviem áno? Sám sa teraz robíš netvorom!“ Rozkričala som sa, ale dbala som na to, že nie sme tu sami, čo on asi nie. „Si hrozná!“ „Ja? Počúvaš sa?“ pokrútila som hlavou. „Otvor sa! Nedokážeš mi povedať, že som netvor? Si až taká zbabelá?“ posmešne sa zatváril. „Som zbabelá, stačí?“ „Nie! Povedz mi to, že som ako on, že som netvor, ktorej sa bojíš!“ ale on nebol presne ako on. „Ty nechápeš,“ „Ja nechápem? To ty nechápeš, keď ťa ma niekto viac než rád!“ zvreskol a potom sa zarazil. Zarazilo to aj mňa a neočakávala som to.

nová časť. Chcem sa opýtať, či niekto tuší niečo o tom tajomstve? :3 veľmi by ma zaujímalo, či na to niekto prišiel.
Ďalej, dneska mám taký hlúpy deň a už ani neviem ako pokračovať písaní, ale mám ešte dva esá. Tajomstvo a Damián. A mám ešte jednu otázku, chcete aby som o tom tajomstve čím skôr napísala? a ešte niečo (možno tých otázok bude ešte viac:D) ako by sa vám pozdával príbeh, v ktorom by sa viac písalo ako hovorilo. Nemyslím cez Facebook, Email a tak. alebo príbeh, v ktorom by bol hlavnou myšlienkou úsmev. Uvažovala som nad novými príbehmi. A napadlo ma, len toľko, nemôžem prezradiť čo presne, ale aspoň nejakú tu časť som povedala. Najhoršie natom je, že ja nemám ku tomu žiadnu zápletku. Posledná otázka. Pribeh by sa mal odohrávať v škole(akože by ešte chodili do školy) alebo v práci (akože by chodili do práce, ako normálny ľudia) ?
O tri alebo dva dni pridám ďalšiu.:)

Okolie medzi nami stihlo a bolo počuť moje hlasné nádychy a výdychy, ale zato Benjamínové nie. Akoby prestal dýchať. Zaklipkal očami, otočil sa a rýchlo odo mňa odišiel. Nechal ma stáť, bez nejakého vysvetlenia, len toľko, že ma má viac než rád. A to pre mňa znamenalo veľa, pretože mňa ľudia nemali rady a už nie vôbec, žeby ma ľúbili. Keby ma miloval, prečo okolo toho to

všetko. Prečo ma ničil, ako on? Chcel ma takisto dostať a možno si to zle vysvetľujem. Možno si chcel len niečo dokázať. Nie, on chcel vedieť moje tajomstvo.

Pomaly som si sadla na sedačku a ani neviem ako a zaspala som.Zobudila som sa ako ma niekto pohladil na líci a ja som sa jemne pomrvila. „Spi sladko.“ ten hlas. Nie. Nie. Nie. Nemôže. Prudko som otvorila oči a nevidela nikoho. Zadychčaná som vstala a ani som si neuvedomila, že mám na sebe deku. Benjamín. Nebolo ešte ráno, ale mala som strach, a tak som sa pobrala do Benjamínovej izby. Ležal tam a sladko spal. Bola som hlúpa, keď som mu niečo vyčítala, ale ja poviem niekedy aj to, čo nechcem. Benjamín mi dal toho veľa. A ja som sa vždy bála priznať že ho mám rada, pretože som vedela, žeby som sa popálila, ale ja som sa takto popálila pri Damiánovi. A pri Benjamínovi ešte horšie a to je tým, že som si nepriznala, že ho mám rada.

Priblížila som sa ku posteli a pomaly, aby sa nezobudil som si sadla. Pozerala som ako sladko oddychuje. Neodolateľný.

Ruku som položila na jeho čelo a pomaly prechádzala dole cez oči, nos, líca, pery a bradu. Opatrne som si ku nemu ľahla. Pozerala som na odhalenú časť, ktorá nebola pokrytá dekou. Chcela som sa ho dotknúť. Pomaly som rukou siahla na jeho hruď. Ruka sa mi pohybovala v rituály akom on dýchal. Túžila som po ňom. „Odvolávam všetko, čo som povedala.“ pomaly som moje pery priložila na jeho. „Nikdy som ťa nenávidela. Vždy som ťa milovala, ale bála som sa. Nikdy sa to, ale nedozvieš. Nikdy.“ hlavu som si položila na jeho hruď. Nikdy by som mu to nepovedala do očí. Nikdy, bolo to príliš silné nato, aby som mu niečo také povedala. Zoslabla by som ešte viac. „Čo tu robíš ešte?“ ozval sa hlas. Spanikárila som a rýchlo sa odtiahla od jeho hrude a pozrela sa ku dverám. Myslela som si, že to povedal Benjamín. „Prečo si tu?“ bol nedočkavý. „Ja, ehm, Benjamín, mi tu dovolil prespať.“ zaklamala som. „Potom ako ste sa hádali?“ neveril. „Ethan, prečo ťa to zaujíma a prečo si tu prišiel?“ vôbec sme hlasom nešetrili a neuvedomovali si, že Benjamín spí. „Dá sa povedať, že je to v podstate môj dom.“ priblížil sa ku mne viac, keď som sa postavila. „O čo ti ide? Vedel si, že som prišla s Benjamínom.“ „Nato ako ste sa ku sebe správali, by si tu nemala čo robiť. Nechceli ste ešte viac kričať?“ „Teraz si tu jediný ty, ktorý kričí.“ zjemnila som tón hlasu. „O čo ti je?“ „Ehm, o teba určite nie, ale...“ Pritiahol si ma ku sebe. Spozorovala som ako sa Benjamín pomrvil na posteli. Dúfala som, že sa zobudí. „Vypadni.“ zavrčala som a odsotila ho od seba. Oni to majú v rodine. Jeden horší ako druhí. Chcú si podmaniť každého. Ale Benjamín sa zmenil. Určite. „Ethan, vypadni!“ za mnou zreval ten známy hlas. Ethan sa pozrel spoza mňa na rozzúreného Benjamína. Ja som sa bála otočiť. Myslela som si, že aj mňa tu nebude chcieť. Ethan provokatívne na mňa žmurkol a odišiel. Stála som tam a nepohla som sa. Pomaly som vykročila dopredu, že odídem. „Kam ideš?“ ozval sa chrapľavý hlas. „Do-domov,“ neotáčala som sa. „Uprostred noci?“ dúfala som, že to nepripomenie. „Nemám tu už čo robiť.“ zvesila som hlavu a otočila sa ku nemu. Škeril sa a sedel na posteli prikrytý dekou. Prečo sa škerí? „Ale ty teraz domov nepôjdeš. Rozumela si? Musíme si niečo vysvetliť.“ vystrašene som na neho pozrela. Nemohol ma počuť. Nie. „Sadni si tu.“ poklopkal na miesto vedľa neho. Pomaly som sa tam vybrala a sadla si. „Prečo tu bol Ethan?“ sústavne sa pozeral pred seba, aby som neprišla na to, že ho trápi, keď je Ethan so mnou. „Neviem,“ „Akože nevieš?“ „Nerob sa hlúpy, určite si počul všetko od začiatku!“ zajakala som. „Možno som počul, aj to, čo som nemal.“ moje srdce vydávalo zbesilé bitie. Mohol to aj on počuť. „Nie, vlastne chcem sa ti ospravedlniť. Bol som hlúpy, že som na teba nakričal, keď si mala ten tvoj tradičný záchvat, ktorý tento raz presiahol medze.“ pomaly hlavu otočil smerom ku mne, cez periférne videnie som to videla, aj keď som sa pozerala na miesto, kde sa on pozeral. „Nie, to ja by som mala. Nemala by som ťa zaťažovať mojimi problémami.“ možno som sa viac uvoľnila. „Nezaťažuješ,“ „To ti poviem, keď ťa to začne otravovať.“ „Nezačne. Dobre, kašlime na to. A teraz to najlepšie nakoniec.“ hlboko sa zasmial a ja som nevedela kam tým smeruje. „Pripadá to mi ako z nejakého filmu.“ neprestával sa smiať a mňa to až štvalo. „Nikdy sa to nedozvieš. Nikdy.“imitoval môj hlas.

Benjamín (Francisco Lachowski)

Neuveríte, ale prekonala som sa a začala som písať časť o minulosti. Takže, už iba jedna časť a začne to. 48. častí a až teraz som začala písať to najhlavnejšie. -_- mohlo to byť v pohode skôr, ale čo už.
Ďakujem vám moc, ale toto mi nedá. Ked som pridala časť 5.6. , tak som komentáre dostala hneď, a zvyšok možno 10 zobrazení nič. -_- Nieže by mi išlo o tie komentáre, ale čo tak aby aj niekto iný vyjadril svoj názor? ;) Ale do ničoho vás nechcem nútiť. :)

„Čo ako malo znamenať? Prečo si nechcela, aby som sa to dozvedel?“ Nabúral do mňa a ja som akoby omdlela. Zostala som v kóme a už viac sa nikdy neprebrala. Onemela som. „Rose?“ „Ehm?“ pokývala som hlavou, aj keď som bola úplne niekde inde. „Prečo?“ Zostala som ticho a pozerala som sa na neho. „Rose!“ drgol do mňa. „Ja-ja-ja...“ „Rose, upokoj sa.“ snažil sa a ja som bola v tranze. „Rose, to je v pohode. Ja som ti prvý povedal, že ťa mám viac než rád. No tak.“ pohladil ma po ruke a mňa nestriaslo, ale upokojilo. „Prečo si mi to nechcela povedať?“ „Bála som sa,“ šepla som, aj keď som vedela, že to mu stačiť nebude. „Máme spoločnú vlastnosť.“ hlboko sa zasmial. „Akú?“ nadvihla som obočie a skúsla si peru. „Sme zbabelí.“ a hodil na sa na postel, tak že ležal. „Uvolni sa!“ potiahol ma a ja som dopadla ku nemu. „Au, to bolelo!“ zajačala som, aj keď ma nič nebolelo. „Citlivka,“ zasmial sa. „Si!“ odula som sa. „Ty!“ dal mi frčku do nosa. Celá tá nervozita okolo toho odišla a ja som sa cítila šťastná. Za celé tie dva roky prvý krát a naozaj. Bola som sama sebou a prestala sa hrať na dokonalú Rose. Bola som uvoľnená, smiala som sa a radovala som sa, že je tu so mnou. Nechcela som nič iné, len to aby zostal pri mne navždy. Bolo to iné, ako keď sme boli spolu. Teraz sme si hovorili všetko a ja som aj tak zatajila moje tajomstvo. Benjamín mi povedal toho veľa, bol ku mne úprimný a nechcel zo mňa robiť dokonalú. On nebol dokonalý ani ja som nebola. Cítila som sa konečne šťastná. Nebolo to také ako doteraz. Akoby som sa teleportovala do krajiny, kde bol smiech a zábava. Neboli žiadne poníženia, zrady a hádky. Boli sme vo virtuálnom svete, ktorý neexistoval. Tam kde ľudia žili naveky a nikdy sa neprestali radovať z toho, že mohli žiť. Ja som sa za ten čas akoby zmenila a nechcela umrieť, pretože už som nevládala. Chcela som si užívať túto chvíľu a byť tu v pokoji a nie v tom, že ma niekto chce zabiť a ja to už nezvládnem a zabijem sa sama. Chcela som tu zostať navždy. Za ten čas som uverila, že sa mi nič nemôže stať, ale bol to len klam, ktorý sa mi zrodil v hlave a Benjamín tomu dodával silu. Bola som rozhodnutá zveriť sa a najviac, čo ma zarazilo bolo, že sme sa ku sebe nechovali ako pár. Boli sme len kamaráti.

„Myslíš si, že to čo sa deje, ide len proti tebe?“ zmenil tému a ja som vedela kam tým mieri. Nedal to vidieť, ale ja som to videla. „Chceš vedieť prečo sa mi dejú tie veci?“ pokýval na znak súhlasu. „Možno som si to zaslúžila. Zaslúžila som si trpieť a nebyť milovaná. Zaslúžila som si mať strach z niekoho kto mi ho pripomínal, aj keď on za to nemohol.“ súcitne som sa na neho zahľadela. Vedela som, že za to nemohol. Bol nevinný. To ja som bola tá zlá. „Prečo?“ dala som si otázku sama pre seba a zahľadela sa na bieli strop. „Otázky tohto typu som si kládla večne. Nikdy som nedostala odpoveď, ale časom pochopíš. Neprial by si to nikomu, ale aj tak si stále hovoríš „prečo ja?“ „Prečo nie niekto iný?“, ale prečo by som to nemala byť ja? Prečo by mal trpieť niekto iný a nie ja? Prečo ja by som mala byť tá, ktorá bude mať dokonalý život? Prečo niekomu sa také veci nedejú? Prečo každý je naokolo šťastný a ja som, len zbabelec, ktorý sa schováva? Možno som bola ja tá vyvolená, ktorej by sa to malo diať. Trpieť celý život a báť sa. Odcudzovať ľudí, brať tablety, aby som bola šťastnejšia a zabúdala. Možno to je môj princíp života, ktorý by sa asi nemal zmeniť. Mala by som trpieť celý život.“ sústavne som hovorila, to čo som pochopila dávno, aj keď to druhý nemusel chápať. „Asi niekto chcel, aby som sa ničila, aby som bola prenasledovaná a mučená.“ malá kvapôčka slzy mi stekala po líci a ja som sa obrátila na druhú stranu, aby ma takto nemusel vidieť. „No tak, Rose.“ pritiahol si ma ku sebe a ja som zajakala hrôzou „Prepáč,“ ospravedlnil sa a dal mi malú pusu na čelo, keď som sa otočila ku nemu. „Keď to niekto chcel, prečo ešte si tu a snažíš sa bojovať? Nemyslím si, že budeš trpieť celý svoj život. Prečo by si mala?“

„Celý čas ti tu o tom hovorím. Prečo by som nemala?“ neodpovedal, ale potom asi na niečo prišiel. „Myslím si, že nikto si nezaslúži trpieť.“ zamrmlal. „Prečo potom na svete trpí milión ľudí?“ na to už neodpovedal. Na to nevie nikto odpovedať. „Bolo ťažké sa cez to všetko dostať. Nevieš si predstaviť, aké to bolo ťažké s tým bojovať, vzdať sa všetkého, čo mi ubližovalo a robilo dobre.“ nesmelo som sa usmiala, akoby som sa cez to všetko dostala.

takže ďalšia časť a začne to. Nemám náladu, citím sa dosť mizerne, ale našla som si čas pre blog. Neviete si predstaviť ako ma naštvalo, že gif, ktorý som mala tak dlho vyhliadnutý a bol priam neskutočný sa stratil a neviem ho nájsť. -_- Táto časť je dosť o ničom.

Dopredu upozorňujem, nikdy sa mi to nestalo, ale snažila som sa to opísať akoby som sa cítila ja. A tie šipky, tak vedľa toho je link na pesničku, ktorú si môžete pustiť, len to neukazuje, až keď cez to prejdete.

→ Pustite si.
„Povedz mi o tom.“ mierne ma prstom ťukol do kútika, ktorý sa mi tvoril pri úsmeve. „Vážne to chceš všetko vedieť?“ vážne som sa neho zapozerala a on prikývol.
„Jasper a ja, od malička sme bolí najlepší priatelia. Ani neviem ako sme sa zoznámili, ale vždy ma v škole chránil, keďže bol o dva roky starší ako ja. Bolo to milé si myslieť, že mám ochranu. Svet, v ktorom sa nemusíš báť, že ti niekto hlboko ublíži. Ako sme vyrastali, mali sme veľa hádok to nepopieram, tým viac sme si rozumeli. Boli sme ako jedna duša, mali veľa spoločných vecí a boli stále spolu. Nerozlučný. Teraz mi je smiešne povedať a niekedy až do plaču mi je, keď si pomyslím ako som sa bála môjho prvého pohlavného styku. Jasper sa akoby ponúkol. S ním to bolo po prvé, ale nie naozaj. Vlastne ešte som nezažila moje po prvé. Odvtedy som sa už nebála toho, ale najviac, čo ma mrzelo bolo, že keď som sa prebudila Jasper vedľa mňa nebol. A zrazu nebol nikde. Nebol u seba doma. Zmizol. Prvé utrpenie, ktoré nastalo, že sa ani nerozlúčil a odišiel. Stál sa pre mňa akoby mŕtvym. Chýbal mi. Plakala som za ním, pretože chvíľami som si myslela, že sa mu mohlo niečo stať. Už vtedy som vedela, že jazdí v sračkách. Za celé tie roky, keď sme niekedy stretávali Damiána, vždy mi hovoril, aby som sa s ním nespriateľovala, ale nikdy mi nepovedal prečo. Vždy to zamlčal. Myslela som si, že je to nejaká ich sračka. Naviac, čo ma fascinovalo bolo, že sa na mňa vždy podozrievavo pozeral. Premeriaval pohľadom. Akoby sa zo mňa snažil niečo dostať.“ zastavila som sa. Pozrela som sa na neho a on ma bez slova počúval. Bol tým zaujatý. Ľahla som si na jeho hruď a pokračovala. „Bola som v podstate vtedy ešte dieťa. Nerozumela som tomu. To čo sa okolo mňa dialo bolo ako film. Nevnímla som všetko, tak ako teraz. Ľahko som sa poddala, ale teraz nie. Teraz sa bojím.

Keď Jasper odišiel, najprv mi to bolo divné, keď ma začal navštevovať Damián. Ten strach, ktorý som mala zmizol a ja som sa sním začala zbližovať. Boli sme niečo také ako ja a Jasper, aj keď to nebolo to isté. Bolo to rozdielne o dosť a ja som si to neuvedomovala. Bola som zaslepená, a kebyže ti mám povedať pravdu. Najradšej by som plakala nad tým, ale ja som Damiána milovala. Dal mi toho tak veľa, keď Jasper odišiel. Bol pre mňa celý a nechcel aby som sa zosypala. Chcel aby som bojovala, aby som bola silná. Ten problém bol, ale ten, že ja som silná nikdy nebola. Silnou som sa len robila. Chcela som si budovať pozornosť, rešpekt, ale ľudia ma za to nemali rady. Odcudzovali ma za to. Báli sa ma. Preskočila som, ale tu hlavnejšiu časť.

Damián a ja sme chodili na opustené miesto niekde na pustine. Nikto tam nechodil a bola tam malá budova. Najprv sme sa tam chodili, len blázniť. Na to ako bol odo mňa starší. Vyše 4 rokoch, bol dosť detinský. Nie, vlastne ja som si to, len nahovárala. On bol silný a ja tá troska.

Raz, keď sme tam boli, tak vytiahol proti mne zbraň. Keď som to uvidela hlasno som zalapala po dychu a chcela ujsť. Damián sa začal, len smiať a zbraň zložil dole. Pamätám si presne ako ma volal ku sebe a ja som sa bála. Už vtedy si vybudoval u mňa strach. Nakoniec som sa aj odhodlala ísť ku nemu. Vtedy som prvý krát vystrelila zo zbrane. Okúzľujúci to pocit, ale nebol. Vedel, že som bola zraniteľná a postupom času ma začal učiť precíznejšie strieľať, dokonca aj boxovať. Viem, že to by si o mne nepovedal, ale pasovalo mi to lepšie ako zbraň. Podľa jeho úsudkov som bola už dobre vycvičená a vtedy sa to akoby začalo.
Začal ma brávať do klubov a ja som sa opíjala, drogovala. Nepamätám si ani na to ako som prišla do baru, len to, že som sa zobudila v jeho byte. Neurobil mi nič, ale... Odvtedy začal kričať, dokonca som dostávala aj bitku od neho. Bola som jeho poskok. Chudera, ktorá nevedela nič. Ničená. Nepríde ti hlúpe si niekoho odchytiť a priviesť ku druhej osobe, aby si ho zabil? Presne to mi urobil. Priviedol neznámeho chlapa. Damián mi povedal, že zabil svoju dcéru, a že aj on musí za to pykať. Že ho musím zabiť. Tie oči toho chlapa boli podobné tvojim, Benjamín. Slzy mal na krajíčku, keď prišiel na to, čo sa chystáme s ním urobiť. Myslím si, že ten chlap ani dcéru nemal, že ma Damián, len oklamal. Kričal na mňa nech si pohnem. Chcel mi už streliť facku, keď som sa to odhodlala urobiť. Padla som predtým chlapom na kolená a s plačom vystrelila. Umrel mi pred očami. Nemala som výčitky. Ja ani neviem prečo som ich nemala, ale neurobilo to so mnou nič. Jedine ten okamih, že som musela niekoho zabiť s donútenia bol hrozný. Možno si to ten človek zaslúžil a možno nie. To sa už nedozviem, ale zabíjanie sa akoby stalo mojim poslaním. Síce som vždy chodila s Jasperom do garáže a mňa brali už ako jej súčasť, zabila som troch ľudí. Dvoch nevinných. Umreli mi pred očami a ja som sa stávala monštrum, ktoré zabíjalo a milovalo krv.

V ten deň, v mojich pätnástich rokoch som zabila človeka a Damián ma vysmial, že to bolo úbohé. Vieš, ja som nemala šancu utiecť od neho. Bol ako halucinácia. Všade, kde som sa pozrela. Možno aj preto mávam halucinácie. Často krát som sa mu snažila povedať, že je koniec, že nechcem byť tým čím ma robil. Robil ma byť monštrum.

Možno tomu neuveríš, ale ja som pristúpila na jeho hru. Robila som sa silnejšou a za jeho chrbtom som sa zdokonaľovala v boxe. Zbraň som nechcela vidieť. Chodievala som do klubov, pila som, drogovala. Bola som jeho otrokom, keď niečo potreboval a ja som sa ponúkla, pretože som sa bála, že dostanem výprask. To nebolo nič v porovnaní, čo sa stalo potom.

Vyšli sme z klubu a oboznámil mi, že nejdeme ku nemu. V tom čase som poriadne domov nechodila a bola som väčšinou u neho. Akoby som bola jeho slúžka.

Nasadli sme do auta a smeroval na chatu. Pýtala som sa ho prečo ideme tam? Čo chce urobiť? Neodpovedal, bol celý čas ticho až pokiaľ sme tam nedošli. Zostala som ako prikovaná sedieť na sedadle a bála sa, čo sa stane. Bol to neopísateľný strach, ale potom bol ešte väčší, keď otvoril dvere na mojej strane a ťahal ma za vlasy až ku chate. Kričala som o pomoc, ale nikto tam nebol. Nikto nemal šancu ma zachrániť. Bola som taká bezmocná a verila som, že príde niekto kto to všetko zastaví a ja sa ocitnem znovu v tom sprostom filme, kde som malé dievča a užíva si život bez nijakého Damiána. Bez všetkého.
→ Pustite si.

Dotiahol ma až do malej izby kde bola veľká skriňa a malá posteľ. Teraz som však nevedela kde presne čo je, pretože tu bola tma a ja som cez moje slzy ani nevidela, ale na tom mieste som bola kopec krát. Prudko ma zvalil na posteľ a vrčal ako hladný vlk. Chcela som ujsť ale nemohla som, pretože jeho telo na mňa dopadlo. Kričal, že sa už nemám opovážiť ujsť a keď nechcem, aby bol horší, tak mám prestať sa vzpierať. Možno som sa trochu ukľúdnila, až pokým nezapálil svetlo a v ruke nedržal ostrý nôž. Spanikárila som a znovu začalo všetko od znova. Hovoril, že to bude krutejšie, že bude hrubší. Roztrhal mi tým nožom oblečenie. Silno si sadol na moje nohy a-a ja som už nemala šancu sa ani spierať. Moje oblečenie použil na to, aby mi zaviazal ruky. Ležala som pod ním nahá a už vtedy som sa cítila ponížene, ale to bolo hovno. Bol to len samí začiatok toho všetkého. Prudko sa ma dotýkal na tých miestach kde si ten dotyk pamätám dodnes. Bol tak hrubý a myslel si, že ma jeho dotyky upokoja, ale boli to najhoršie dotyky aké som kedy zažila. Začal ma udierať, pretože som sa stále vzpierala a on to už asi nevydržal. Začal mi strieľať facky po tvári a nakoniec ma silno udrel päsťou do brucha. Možno si to aj on uvedomil, že to prehnal, pretože mi nohy skrčil, aby som potlačila bolesť. Nemohla som dýchať od toľkého plaču. Bol neznesiteľné sa pozerať na to ako mi ubližuje. Keď si asi domyslel, že mi nič nieje tak sa natiahol po nožík. Ja som hlasno zalapala po dychu, keď začal prechádzať po mojom tele. Otočil si ma na brucho a začal jazdiť nožom po mojom chrbte. Kňučala som, zabíjalo ma to. Cítila som každú kvapôčku krvi, ktorá mi prechádzala po mojom tele. Myslela som si, že to už skončilo, keď prestal zarezávať nôž do môjho tela, ale vtedy odznova začali dotyky a zrazu bol nahý aj on a-a to-to proste bolo to najhoršie čo sa mi za môj život stalo. Neuveriteľné, čo dokáže niečo také spraviť s človekom. Ja som nemala šancu to zastaviť, bol ako besný a ja som ho vôbec nezaujímala. Bola som pre neho nič. Moje telo bolo tak ponížené ako nikdy. Radšej by som pred celým svetom stála nahá ako toto. Akoby nestačilo to, že keď skončil ma dobil skoro na smrť. V tej chate som zostala minimálne dva dni a o hlade a smäde som sa pobrala preč. Cesta trvala večnosť. Celú cestu som sa triasla a nedokázala zastaviť plač. Neviem ako som sa dostala domov. Neviem prečo sa môj otec o mňa nestrachoval, ale zrazu som všetko stratila bolo to všetko preč. Zmizlo a ja som s tým nedokázala žiť. Bola som mŕtva a akoby nestačilo, že ma zničil on, tak som sa ničila aj ja.“

Gratulujem, keď ste to dočítali.

Teraz sa môžeme všetci smiať. Od štvrtku som zvažovala či to tu dám. Nie je to, čo som chcela. Nikdy som nebola znásilnená, proste ma to napadlo. A myslím si, že to musí byť hrozné. Neviem si predstaviť seba v takej chvíli, ale nejako som to opísala, ale neopísala som ten úplný pocit, pretože to by som nezvládla.

Prosím vás okomentujte to. :) a mimochodom ďakujem, ale aby sme boli v obraze toto nie je koniec.

Ležala som s tvárou pod vankúšom a čakala som reakciu. Bolo to pre mňa ťažké, ale po čase sa vždy otvorím. Nedokážem, ale ľuďom dôverovať hneď. Benjamín sa mi asi získal. Neviem. Neviem nič.

Benjamín nepovedal nič. Sedel a až po čase mi začal hladiť chrbát. Nechala som sa, pretože som si skôr myslela, že mi neublíži. „Rose,“ prehovoril s ťažkosťou. „Nie, neľutuj ma! Nehovor nič, prosím.“ ľútosť mi spôsobovala ešte väčšiu ťažkosť. Nerada som počúvala slová „je mi to ľúto.“ každému môže, ale nikdy nepocíti to, ako sa v tej chvíli cítim.

Zostal ticho, ale neprestal ma hladiť, až pokiaľ mi nezačal vyhrňovať tričko. Spanikárila som a prudko sa zdvihla. Pozrela som s mojimi uplakanými očami na jeho tvar zaplnenú strachom. „Chcem ti pomôcť.“ zašepkal a stisol mi silno ruku, ktorú som rýchlo vytrhla z jeho zovretia. „Nie, nie. Takto mi nemáš ako pomôcť. Nemôžeš a ja sa bojím.“ „vyskúšaj to, ale nebudem ťa do ničoho nútiť.“ zaváhala som. Nechce ma do toho nútiť a môže mi pomôcť. Zase som sebecká! Nie. Nemôžem. „Ja-ja-a sa bojím. Čo keď to bude hrozné a ja sa zosypem a teba sklamem.“ zvesila som hlavu. Nechcela som sa mu pozerať do očí, ktoré ma prepaľovali. „Nemáš ma ako sklamať. Rose, prisahám, že prestanem, keď to bude zlé. Nezosypeš sa.“ Pohotovo sa usmial a priblížil sa ku mojej tvary. Nežne sa prisal na moje pery a sal ich. Prebudoval vo mne strach, ale nebolo to na nevydržanie. „V podstate je to moje po prvé.“ pomaly som sa od neho odtiahla a usmiala sa. „ktoré bude neodolateľné.“ zasmial sa a prisal sa mi na pery trochu dravšie.

Človek by povedal, že po takom dlhom čase sa nemám čoho báť, ale ja som sa bála. Bála som sa toho, že sa zobudím na druhy deň sama a znovu sklamaná, že so mnou začne znovu triasť a ja sa nebudem môcť postaviť z postele, že prídem domov špinavá, a že môjho otca to ani zaujímať nebude. Že sa sklamem a budem prežívať odznova všetko. Viete si predstaviť, že keď spadnete hlboko na dno a vy sa z neho dvíhate a príde niečo a znovu vás pošle na dno, z ktorého by som sa už nepostavila.

Bála som sa, že to bude pre mňa kruté a že sa nebudem dokázať odviazať, že budem v strehu. Mala som strach aj z toho, že mi ublíži alebo ja nebudem dosť dobrá, že začne mnou opovrhovať, keď ma uvidí takúto, že bude sklamaný a ja som ani nevedela prečo. Nechápala som prečo nemám byť skôr sklamaná ja, aj keď som po pravde nemala z čoho byť.

Benjamín bol nežný a zaobchádzal so mnou ako s tým najcennejším človekom, ktorému nechce ublížiť, ktorého sa bojí dotknúť, aby sa nepopálil.

Často krát som cukla alebo ma striaslo, bola som dehydrovaná, keď to prestalo a ja som zrazu bola to, čo pred tým. Samozrejme, že sa to neskončilo o súboj kto sa pohltí. Bolo to nežné, ale ja som sa uvoľnila a bola som to voľné dievča, ktoré malo pätnásť a užívalo si život. Nebola som Rose, ktorá sa bojí, že ju jeden chabý dotyk zabije a umlčí navždy. Kebyže sa vidím, tak by som neuverila, že som to ja. Že som sa poddala, k tomu čo bolo pre mňa neznesiteľne ťažké. Dokázala som si užívať aj to ako sme boli spotení a jeho telo sa trelo o moje a ja som si užívala každú chvíľu. Dával mi nežné bozky na tvár a ja som mu ich oplácala. Zo začiatku som sa bála, ale pochvíli to prestalo a ja som to zvládla. Možno úspešne. Možno som prekonala samú seba a vyhrala nad sebou.

V noci som sa bála zavrieť oči, pretože som si myslela, že ujde, aj keď sme boli u neho ,ale ja som nezvládla keby odišiel. Celú noc som nespala a vytrvale čakala kedy bude ráno. Zrazu Benjamín vstal a ja som spanikárila a vykríkla. Nevedela som čo robím. Zastrašene sa na mňa pozrel a pribehol ku mne a silno ma objal. „Neodchádzaj,“ šepla som. „Rose, ja neodídem. Chcel som, len ísť dole zohnať niečo pod zub, ako vidím tak si nespala v noci. Ver mi, že ja nie som ako oni. Zostanem pri tebe.“ zovieral ma v objatí a ja som tomu uverila. Akoby ma začaroval. Pomaly ma položil na posteľ, tak že som ležala. „Spi a uvidíš, že keď sa zobudím, tak tu budem.“ Dal mi sladkú pusu na nos a ja som zaspala behom sekundy.

Keď som sa zobudila ležal pri mne a držal ma za ruku. Ostal a neušiel.

Častokrát to chce m vzdať a ja sama neviem, čo ma tu ešte drží.

Pohľad neznámej osoby.

Ako tak čas šiel všetko bolo v normálne. Rose sa podarilo prekonať svoj strach. Zabúdala a užívala si to. Bola konečne akoby šťastná, aj keď od šťastia to malo ďaleko. Bola aspoň rada, že už nemusela myslieť na Damiána a prestala sa báť svojich halucinácii alebo snov, ktoré ju postihovali. Bola to Rose, ktorá mala pätnásť rokov, ale prekonala všetko, čo zažila pred tým.

S Benjamínom bola neustále, tak ako ich neopustil aj Jasper. Našli si chvíľky na seba, ale boli takí magický trojuholník, ale nie zamilovaní. Zamilovaní boli, len dvaja a to do seba. Jasperovi to neprekážalo dokonca bol rád, že sú spolu, pretože aj on si našiel svoju známosť Casandru.

Rose milovala Benjamína zato, že pri nej ostal. Síce Jasperovi odpustila, že odišiel, ale Benjamína by už nezvládla. To by bol pre ňu zlom, ktorý by neprežila.

Benjamín ju miloval zato, že dokázala všetko prekonať, a že sa pri ňom nehrala na tú dokonalú Rose. Benjamín ju bral ako dokonalú vždy, ale najdokonalejšia bola, keď bola sama sebou.

Všetci boli šťastný, vyzeralo to tak dokonalo, až pokiaľ Benjamín nezmizol. Rose vedela, že ho uniesli, pretože to sama videla, ale nemala po boku zbraň ani nič, čo by jej pomohlo zdolať troch veľkých chlapov. Myslela si, že ho uniesol Damián a mala pravdu.

Z tmavej tmy sa zobudil, ale neotváral oči, chcel sa najprv uistiť kde je a prečo tu je. Pomaly otváral oči, aby to nebolo vidieť, Bol v tmavej miestnosti, ktoré osvetľovala, len malá lampička. Bola v rohu miestnosti a on sedel na stoličke priviazaný, inak tu nebolo nič. Dokonca ani len okná a dvere nestihol spozorovať, ktoré boli zahalené tmou. Teraz sa už nebál otvoriť oči a poriadne sa porozhliadol. Nikoho nikde, až pokiaľ neschytal päsťou do tváre. Ohlo mu hlavu do boku a on mierne zasyčal, zatiaľ čo sa útočník zasmial. Benjamín spoznal smiech a už od samého začiatku mu niečo hovorilo, že to bol Damián, ktorý ho uniesol.

„Náš malý chlapček sa chce hrať.“ Damián mu uštedril ešte jednu ranu, ktorá zasiahla jeho nos, ktorý začal krvácať. „Nehovoril si, že pracuješ pre mňa?“ Damián to hovoril dosť hrubým hlasom, akoby si chcel niečo vybudovať. Bol to akoby diktátor, ktorého sa každí mal báť, ale Benjamín sa ho určite nebál. „Pracujem pre teba!“ Benjamín hlasno zakričal, keď dostal ďalšiu ranu. „Ty mi chceš ešte aj klamať? Myslíš si, že si nedokážem zistiť, čo robíš a s kým?“ Damián sa mu vysmial do tváre. „Mám pre teba jeden návrh, ktorý musíš splniť, inak ju zabijem.“ Benjamín presne vedel na koho tým mieri. Vedel, že bola Rose v ohrození a on ju v tom nemienil nechať. „Súhlasíš?“ len prikývol na povel. „Vidím, že ste sa nejako zblížili a preto ju odvedieš tam kde som ju znásilnil. Chcem aby to bolo na tom mieste.“ Damián nespúšťal zrak z jeho očí. Chcel sa presvedčiť, či to vážne urobí. „A čo tam?“ Benjamín ohrozene zašepkal, keď si uvedomil, že Rose si na tom mieste na všetko spomenie. „Zabiješ ju!“ Benjamín hlasno preglgol. Práve v tomto okamihu zistil, že keď ju nezabije zabije ju Damián, a tak nezostávalo nič iné, len ujsť.

Benjamín s tým odsúhlasil, nezostávalo mu nič iné. Nechcel dovoliť, aby Rose znovu mala halucinácie, keby išla na to miesto a už vôbec by neprežil, keby ju zabil. Benjamín by vtedy zabil sám seba. Nesmie dovoliť, aby sa jej niečo stalo. Nemohol. Benjamín vedel, že Rose je teraz na ceste predať niekomu zásielku, takže sa o ňu neobával, že sa jej teraz niečo stane, ale keď sa Rose vráti bude vo veľkom ohrození a vtedy ju nespustí z očí. Bude musieť naplánovať útek a bude mu jedno, že nebude chcieť odísť. Pôjde aj nasilu, len bude v bezpečí na druhom konci sveta, kde ich nikto nenájde a budú si spoločne žiť až pokým neumrú. Vlastne Benjamín klamal sám seba, uvedomoval si to, ale nechcel si to priznať, že je taký slaboch a nechá ju umrieť.

Ale najhoršie na tom bolo, že niekto si vypočul ich rozhovor a sám sa vybral na cestu plnej zla. Benjamín a Damián o tejto osobe, ktorá stále za dverami nemali poňatia a tým bolo lepšie pre tú určitú osobu, aby mohla veci jednoznačne urýchliť.

Rozhodla som sa to urýchliť a začať sa venovať novému príbehu. Možno už len také dve časti.
Chcela by som začať odznova, aj keď možno v určitej dobe na to nebudem mať čas, keďže mám osobné problémy. Dúfam, že nevadí takýto pohľad, pretože takto bude opisované až do konca príbehu, keďže to inak urobiť nemôžem. :)
Chcem sa veľmi poďakovať, pretože má náramne prekvapilo koľko zobrazení je na blogu. :) A ďakujem aj za komentáre ku minulej časti. Love ya. <3

Pusť← pustite si. :)

Benjamín mal strach o Rose. Neprišla. Akoby sa po nej zliahla zem. Obával sa, že ju mohol uniesť Damián. Vytrvalo čakal, či sa neobjaví niečo nové. Nevedel, čo robiť. Keby ju Damián uniesol, tak prečo by Benjamína žiadal, aby ju zabil? Toto letelo celý čas jeho hlavou a nechcelo dať pokoj. Nechápal, čo sa dialo. Bola preč niekoľko hodín, čo sa mala vrátiť a on sa už obával. Chcel všetko naplánovať dokonalo, ale nevychádzalo to. Nemal šajnu kde je, mobil nedvíhala vždy vybehla odkazová schránka. Nemal jej ani ako oboznámiť, že po nej ide Damián. Kebyže bola sním, tak by sa prezradil. Nevychádzalo to. Hlavne o čo sa bál, že Damián mu neuveril, že ju zabije a tak sa ju pokúsil zabiť sám. Ako mohol dopustiť, aby ju nechal ísť niekde samú? Vinu bral na seba a on už nedokázal viac myslieť, musel konať. Damiánové číslo mal, ale nechcel ho vytočiť. Možno by zlyhal a Damián by si ju našiel sám a zabil. Vytrvalo čakal, prešli už ďalšie dve hodiny. Už to nezvládal a chcel vytočiť Damiánové číslo, ale vtedy mu prišla správa.

Na konci mesta. Bennsonová chata. Za 20 minút.

Neznáme číslo. Na nič nečakal a vyrazil, ale nezabudol si zobrať zbraň- pre istotu. Musel prejsť menším lesom, aby sa dostal ku chate a keď ju uvidel spoznal to miesto, ktorému opisovala Rose. Bolo to presne to miesto kde ju znásilnil. To osudné miesto, ktoré by najradšej chcel zničiť a zbiť sa zato, že Rose nemohol spoznať skôr a zachrániť ju pred ním. Asi to tak osud chcel, ale jednu vec nechápal. Nechápal čo tu robí. Nevedel načo tu má prísť, pretože tu nikto nebol. Bolo to opustené miesto, kde boli lesy, veľké kamene a uprostred chata. Bolo tu mnohé lístie, ale zase to bolo pokojné miesto. Určite o tom mieste nevedelo veľa ľudí, bolo dosť zahalené. Chatu od cesty nebolo vidieť, pretože ju zahalil temný a hustý les. Bolo to dosť husté a strašidelné. Človek by si aj pomyslel, že ho tie stromy môžu vtiahnuť a on zmizne. Ľudia sa tu väčšinou báli byť. Báli sa aj zvierat, ktoré tu boli. Naokolo by sa zdalo, že tento les je malý, ale bol priam obrovský plný dravých zvierat. Zvieratá sa dosť báli ľudí, a tak keď počuli krik alebo zvuky, vzdialili sa. Keď človek stal a oproti nemu bol dravý vlk, tak nemal šancu. Možno aj Benjamín sa bál, že niekto na neho niečo našil a chcel, aby ho nejaké zviera roztrhalo. Mal aj potuchy, že mohol byť ešte niekto kto by chcel Rose ublížiť a ten ho tu pozval. Ale najviac si myslel, že tu bude Rose s Damiánom. Možno si aj myslel, že Damián tu bude mať svojich ľudí a pred očami zabije Rose a Benjamín tomu nebude môcť zabrániť. Radšej by mal zomrieť on ako Rose. Nechcel o ňu prísť a už len pri tom myslení, že by mala umrieť alebo, že by ju mal zabiť, je mu zle. Ale horšie mu bolo z neho, pretože pristúpil na tu hru a akoby sa ponúkol, že ju zabije.

Benjamínovi behala ďalšia otázka hlavou, keď sa prechádzal na jednom mieste. Prečo Damián prišiel po dvoch rokoch a chce ju zabiť? Prečo práve teraz a neurobil to v ten deň ako ju znásilnil? Mnohé otázky mu leteli hlavou a on vedel, že na tie nedostane odpoveď. Damián mu to nepovie. Je to človek skôr uzavretý do seba a keď si niečo zmyslí, tak to spraví. Bol na jeho vek krutým mafiánom, myslel si, že ho nikto nezastaví, ale nebol taký dokonalý aký sa zdal. Mal aj city, ktoré nikdy nikomu neukázal a ani nechcel. Nechcel ukázať svoju slabú stránku. Viac zabíjal ľudí, ktorý mu skočili do cesty, pretože Damián si tak budoval u ľudí strach a rešpekt. Chcel aby sa ho ľudia báli, ale jediné nechcel. Nechcel, aby ho Rose nenávidela a bála sa ho. On vedel, že od prvého momentu ako sa stretli, tak sa ho bála, pretože Jasper jej naznačil, že je zlý. Možno, keď s ním strávila nejaký čas, tak trochu z nej ten strach opadol, ale viac nadobudol, keď to urobil. Zrobil jej zo života peklo a nechal ju mučiť sa. Možno ju znásilnil aj preto, aby si ho pamätala do konca života, pretože on ju miloval, aj keď sa ku nej správal ako hovädo. Bol ku nej zlý, lebo sa nechcel ukázať- ani pred človekom, ktorého mal rad. A Damián chcel, aby si pamätala každý jeho dotyk, každý neopätovaný bozk , každý príraz a úder. Bol monštrum a chcel spraviť aj znej, ale myslel si, že Rose sa podá, ale ona nechcela, aj keď ho mala rada tiež.

Benjamín v okamihu začul hlboký plač. Bol to dievčenský plač, ale nevidel nikoho. Podišiel bližšie ku chate, ale nevidel nič. Skúsil sa pozrieť aj za kamene, za ktorými nebolo nič vidieť.

„Nie-eee!“ začul hlasný krik, ktorý sa ozýval celým lesom a vtedy zbadal Rose so zbraňou v ruke.

Ďakujem za všetko. (a nie není koniec) :)

↓ môžete si pustiť. :)
Možete si pustitť.
„Rose,“ pribehol ku nej a objal ju. Zvieral ju v objatí, dokým ho neodstrkla. „Nemal si tu prísť.“ jej hlas nebol ako kedysi šťastný. Bol to hlas, ktorým sa snažila odradiť ľudí. Chcela tým naznačiť, že ju nič nezaujíma, že vie byť aj sama. „Podaj mi tu zbraň.“ snažil sa natiahnuť, ale neustupovala. Bola veľmi vzpriamená a odhodlaná všetkého. „Rose!“ silno jej stisol zápästia, ale to nepomohlo. Bolesť cítila celé dva roky teraz jej to nič nerobilo. „Nechápem načo si tu prišiel.“ krútila hlavou. Hlavu mala mierne sklonenú, nemohla sa pozrieť do jeho očí. „Prišla mi esemeska.“ stále ju držal a videl ako jej slzy tečú po tváry. Nechápal čo sa dialo. „Ja už nechcem trpieť a preto by si mal odísť. Musíš ísť preč. Ja to skoncujem, ty nemusíš nič robiť.“ „Rose, čo sa ti stalo? Neodídem, zostanem pri tebe! S čím chceš skoncovať?“ „Počula som ťa. Nemusíš ma zabiť.“ „Nikdy by som to neurobil. Ja-ja som chcel, aby som mal volnú cestu, tak som na to pristúpil. Musíme odísť.“ Nedochádzalo mu, že Rose tu stojí so zbraňou v ruke. „Ty musíš odísť. Prosím odíď. Damián napísal tu esemesku, priviedol ma tu. Musíš odísť, ja to urobím sama, ty nemusíš robiť nič.“ silno ju zatriasol až sa zatackala dozadu. „Zbláznila si sa? Spamätaj sa! Poď ideme!“ „Nie! Vypadni! Nejdem s tebou nikam.“ vytrhla si ruku z jeho zovretia. „Benjamín, choď preč. Ja to zvládnem.“ Povedala už kľudnejším hlasom. „Nezvládneš! Ideš so mnou! Nebudeš nič robiť!“ „Jediné, čo musím urobiť je zabiť sa!“ zvrieskla. „Preskočilo ti?“ Bol ako šialený. „Konečne, keď si šťastná, tak to chceš všetko zahodiť?“ Rose bolo Benjamína ľúto, ale to už nezvládala. Nechcela byť v tomto ~~zvláštnom~~ svete, kde musí trpieť. „Vyzerám, že som šťastná?“ „Povedala si, že...“ „Možno som si to domnievala. Benjamín on mi nikdy nedá pokoj a ja takto nechcem žiť. Ja končím, je to moje rozhodnutie a ty ho neovplyvníš.“ „Máš život pred sebou.“ „Môj život skončil pred dvoma rokmi.“ „Si tak sebecká. Myslíš, len na seba. Nikdy sa nepozrieš ako to musím cítiť ja. Ani na nikoho iného. Pozeráš sa, len na seba.“ možno si myslel, že ústupy, keď jej niečo vyčíta. „Práveže v tomto pozerám na všetkých! Zomriem ja a on odíde.“ „A keď urobí niečo tvojmu otcovi? To ti je jedno.“ „Sľúbil...“ „Koľko toho ti sľúbil? Zabudla si na to, že to hovädo ťa znásilnilo?“ „Aj tak. Musím to ukončiť.“ „Nemusíš.“ „Nie je cesty späť.“ „Potom sa zabijem aj ja.“ „Nie, nie. Ty odídeš.“ „Pokiaľ sa zabiješ pôjdem za tebou.“ „Benjamín,“ „Rose, prestaň. Buď obaja alebo ani jeden.“ „Len ja. Ty budeš mať ženu a ja budem tvoj anjel, ktorý ťa bude ochraňovať.“ „Nebudem mať žiadneho Anjela. Budeme spolu. Ja nechcem, aby to takto skončilo.“ „Nikdy to neskončí. Ja ťa budem milovať vždy, ale teraz odíď. Prosím.“ „Mám sa zabiť prvý, aby si vedela aký to je pocit? Vieš čo mi tu teraz rozprávaš? Ja ťa milujem a neodídem.“ „Je mi to ľúto,“ Nabila zbraň a priblížila si ju ku hlave. „Milujem ťa.“ „Ja teba.“ Benjamín si vytiahol zbraň z nohavíc, kde ju mal zastrčenú. „Vždy som ťa milovala. Stále ma irituješ tvojim správaním, ale milujem ťa nadovšetko.“ „Navždy.“ Silno ju objal a dal ľahký bozk na pery. „Je čas,“ slzy sa jej spustili po tvary, ako víchor. Silno sa nadýchla odhodlaná to urobiť. „Budeme spolu navždy.“ „Opustili sme všetko a Damián nás teraz sleduje a čaká kedy stlačíme spúšť.“ „Nechcem proti nemu bojovať, Benjamín. Chcela som s týmto skoncovať už dávno, ale jediné čo ma tu držalo si bol ty a teraz sa chceš zabiť so mnou. Si hlúpy.“ „Nie som. Ja ťa milujem a bez teba by som sa zrútil.“ „Nikdy som si nemyslela, že nájdem pravú lásku.“ sladko sa usmiala cez slzy. „Ty si moja pravá láska, ktorá tu bola vždy.“ „Tiež som neveril na pravú lásku.Už verím,“ Dala mu posledný bozk a silno stisla v objatí, dokým ruku so zbraňou držala pri hlave. „Je čas,“ zašepkala a stlačila na spúšť. „Milujem ťa,“ Benjamín stlačil spúšť takisto a lesom sa ozvali hlasne výstreli, zatiaľ čo mu slzy padali po tvary.. Ich telá dopadli na zem, dokiaľ sa držali v pevnom objatí. Krv zavalila všetko. Guľky im vystrelili mozgy, nemali šancu prežiť. Silný vietor ovial ich telá a to netušili, že zomreli traja. Nemali potuchy, že Rose, Benjamín odišli ako rodina, ktorá nebola šťastná. Rose zabila niečo, čo nemalo šancu ešte okúsiť život a Benjamín na to pristúpil.

Koniec. chcem sa ohromne poďakovať za všetko. Mám v pláne napísať ďalší príbeh. Možno to bude niečo podobné, no vlastne dosť rozdielne. Nie je to žiaden happyend ani typický koniec. Epilog nebude, pretože nemá byť o kom.
V bližšej dobe by som chcela urobiť náber na AFFS. Začínam odznova úplne. :)Nemám tu už čo napísať, nechcem sa vyjadrovať ku koncu, pretože som tom mala premyslené od začiatku. :)
Love ya.

Dievča sa potulovalo domom plných ľudí. Všetkých poznala, možno nepoznali oni ju, pretože nezapadla. Kamaráti, ktorí ju tu pozvali odišli zabávať svoje polovičky a ona sedela sama na barovej stoličke. Závidela ľudom, ktorí si užívali slobodu, boli sami sebou a mali niekoho pri sebe. Ona taká nebola, bola samostatná a rada sa učila. Nemala rada alkohol, cigarety a hlavne nie drogy. Od určitého času si prikázala, že to nikdy neokúsi, ale možno to bol len jeden veľký klam, ktorý ju sprevádzal dlhé roky.

Sedela a čakala či sa niečo udeje. Či nepríde ku nej začarovaný princ, ktorý bude podobný jej. Budu sa spolu vzdelávať a nebudú mrhať čas na nepotrebné veci. Ona vedela, že taký nikdy nepríde. Bude sama celý čas, pretože každí v jej meste miluje veci, ktoré im ubližujú.

„Nemôžem na teba pozerať, choď hore je tam voľná izba.Nemal by tam byť nikto.“ Pribehla ku nej Emily a milo sa usmiala. Emily nebola zlá, ale mala rada zábavu. Rada pila a užívala si prítomnosť chlapcov.

Možno to nemala robiť, ale vybrala sa hore schodmi. Došla na poschodie a povšimla si viacero ľudí, ktorí tu boli. A vraj tu nikto nemal byť. Bolo tu aj viacero dverí, nevedela kam sa vybrať. „Čo tu hľadáš?“ ozvalo sa jej pri uchu. Rýchlo sa strhla a odskočila od náhodného chlapca. Bol veľmi pekný, ale nemala rada také typy. Boli skôr sukničkári, ktorí išli iba po jednom a to je sex. „Uhm,“ nevedela ako má odpovedať, pretože sa bála, že ju niekde zavedie a stane sa niečo. „Ja ti rád pomôžem,“ usmial sa sladko a tým sa objavil rad bielych zubov. Rukou si prehrabal vlasy a zatváril sa dostačujúco frajersky. Zasmiala sa nad tým. „Nepotrebujem tvoju pomoc,“ ľahko ho odbila a pokiaľ sa ju on snažil chytiť, tak súvisle zakričala a vpálila do prvých dverí. Stála otočená chrbtom ku izbe, nemala ako vidieť či niekto je v izbe. Predýchavala to. V hlave sa jej rodili myšlienky, čo by sa stalo keby od neho takzvane neušla. Pomaly sa otočila a čakala. Poriadne zhíkla, keď zistila, že to je Noah, ktorý je v izbe.

Noah sa sladko usmieval, ležal na posteli, nohy mal preložené jednu cez druhú a čakal, čo urobí dievča, ktoré stálo pri dverách. Bol tu sám, nemal rad prítomnosť mnohých ľudí, ale miloval zábavu. Nebol to chlapec, ktorého hľadala. Bol to skôr najhorší opak.

„Prepáč, ja už radšej pôjdem.“ „Nie! Zostaň tu.“ Príjemne sa zasmial. Niečo na ňom nehralo. Bol veľmi bledý a jemne sa mu triasli ruky. A to nehovorme o tom ako mu tiekol pot. Vyzeral dosť čudne na to. Nebolo tu ani teplo, aby sa tak potil. Možno mal teplotu. „Je ti niečo?“ tichučko sa opýtala, keď videla ako ho jemnejšie trhlo do strany. Mierne si potiahol za vlasy a jeho úsmev zmizol a nasadil neutrálny pohľad, priam až chorý. „Nie, je mi dobre. Prosím ťa, podala by si mi ten sáčok?“ znovu sa na ňu sladko usmial a ukázal na sáčok pri veľkej telke, ktorá bola položena na hnedej skrinke. Jemne prikývla a zobrala sáčok. Nepatrne si poobzerala sáčok. Bol v ňom biely trochu znečistený prášok. Neverila vlastným očiam, že toto znova drží a nedokázala sa viac pohnúť z miesta. Jasne si pamätala moment, ako jej to podával brat. Nechcela na to spomínať. „Donesieš mi to?“ vytrhlo ju to z tranzu. Nejasne pokrútila hlavou na nesúhlas. Noah sa prekvapene zatváril, ale nemohol sa postaviť. To nutkanie na zvracanie ho dostalo. Potreboval ďalšiu dávku. „Dones mi to!“ „Nie!“ „Preskočilo ti?“

„To je heroín?“ Noah bol prekvapený, že dievča ako je ona pozná heroín. „Áno, donesieš mi to?“ znovu sa sladko zatváril a pripravoval si ihly, ktoré mal pod posteľou. „Nie, nedonesiem ti to.“ Nesnažila sa kričať. Jemne sa vybrala ku dverám a bola si istá, že to je záchod. Mala pravdu. Celý objem sáčka vysypala, zatiaľ čo sa Noah zvíjal a kričal. Dokonca začal plakať a kričal, že sa zabije, keď mu to nevráti. Vrátila sa späť ku nemu a nemohla pozerať nato ako sa ničí. Bolo jej ho ľúto. Zobrala ho pod pazuchy a ťahala von z izby. Musel sa dostať odtiaľto preč. Nemohla zavolať jeho rodičom, pretože by ho poslali na psychiatriu. Keby sa vráti, tak to začne odznova a boli by to zbytočné roky ničoho. „Noah, musíš s tým prestaň.“ snažila sa ho poučiť. Nevnímal, ťahal sa za vlasy a plakal. Bolo jej divné vidieť chlapca plakať, ale bolo jasné, že je to kvôli drogám. Keď zišla s ním dole po schodoch, všetci upriamili na nich pohlaď. Nezaujímalo ju to a len sa pobrala (ťažšou) ľahkou chôdzou k dverám. Dala ho na miesto spolujazdca v jej aute a odviezla ho ku sebe. Rodičov nemala doma, nemal jej kto v tom zakázať. Položila ho na postel a nechala, ale najskôr prehľadala, či nenájde u neho nejaké drogy.

Toto dievča je úplný opak mňa! :D upozorňujem, nikdy som drogy nebrala, takže všetky tie účinky mám z internetu a niečo aj od kamarátov, takže nemusí to byť všetko pravda. :)
Páči? nepáči? :)

Dievča pozorovalo chlapca celú noc. Nemohla spať. V hlave sa jej rodili myšlienky a nedali pokoj. Chcela vedieť prečo ho zobrala k sebe a prečo ho nenechala si pichnúť dávku a byť viac hladnejší po druhej. Mala pocit, že ho musí ochraňovať a zastaviť pred tým hnusom, ktorý ničí ľudom život. Možno si aj myslela, že ho tam má nechať, podať mu ten sáčok a už ho viac nevidieť. Zmiznúť.

Ale niečo jej hovorilo, že ten chlapec s tým musí prestať. Možno sa aj odhodlala mu pomôcť, chcela by, ale nevedela ako. Keby sa zbavila všetkých drog, ktoré by mal pri svojom okolí, nepomohlo by to. Ale chcela to skúsiť! Pokúsi sa o to a bude jej jedno, že ju bude odmietať. Sú lepšie veci na svete ako drogy, alkohol a cigarety.

Unavená si išla uvariť kávu a vrátila sa späť do izby. Ešte spal. Bude to šok, keďže ju ani nepozná. Pozorovala ho celý čas, občas sa pomrvil, niečo zamrmlal- nad čím sa musela zasmiať.
Chlapec pomaly otváral oči, rozhliadol sa. Vedel, že nie je vo svojej izbe. Uvidel dievča, ktoré mu včera zobralo heroín. Mal neskutočnú chuť jej streliť. On si to kvalitne zohnal a ona mu to vysype a spláchne. „Zato ešte zaplatíš! Ako si sa to opovážila spraviť?“ vybehol na ňu hneď ako mal možnosť. Bola dosť prekvapená, keďže ho zobrala ku sebe domov. „No tak kľud chlapče. Robím to pre tvoje dobro.“ Noah si uvedomoval, že ho to ničí, ale jemu to robilo dobre, aj keď to malo dosť divné následky, ale miloval ten pocit, až pokiaľ to nevyprchalo. „Asi si to nikdy nemala. Čo tak to skúsiť?“ falošne sa usmial a myslel si, že mu vráti peniaze alebo zoženie heroín na ďalšie dávky. Ale dostatočne sa mýlil. Toto dievča ho chcelo od toho uchrániť. „Nepotrebujem to a ty si s tým takisto skoncoval.“ zachovávala si neutrálnu tvar. Nechcela naznačiť nič. Prejavovala ľahostajnosť a sebavedomosť. Vedela, že jednou vetou, že s tým končí ho nepresvedčí. „A ty kto si? Myslíš si, že s tým skončím, keď mi ty povieš?“ zdôrazňoval slová na jej osobu. Nevedel však, že má Esá v rukáve. „Áno, nemám pocit, že chceš ísť na liečenie, možno na dlhé roky.“ jemne sa usmiala. „Nedostane ma tam nikto.“ „Keď budeš pokračovať, tak áno.“ „Nie, nie si mi nič. Neviem kto si a chceš mi určovať, čo so mnou bude?“ „Neuvedomuješ si ako ti to škodí. Možno je to dobrý pocit, ale pokiaľ to vyprchá, tak ťa to ničí.“ dala náznak aspoň nejakých citov, aby nevyzerala tak vážne. „Uvedomuješ si to?“ „Uvedomujem, ale je neskoro.“ „Nikdy nie je neskoro. Ešte si sa nezložil.“ „Nemá to zmysel, pretože som od toho závislý a ja to potrebujem.“ „Dobre, jedna dávka a urobím to čo nebudeš chcieť.“ „Čo?“ „Tvoji rodičia. Nechcem sa ti vyhrážať, ale ty vážne potrebuješ prestať.“ Myslela to vážne. Jeho rodičia sú známy a okamžite by sa ho vzdali, keby zistili, že droguje a to Noaha aj obmäkčilo. Nemal by nič, dávky, peniaze a dostal by sa jedine na protidrogové. Jeho rodičia by oznámili, že sa náhodne zabil a jeho by tam nechali trpieť. Vedel, že to spraví, pretože bolo to na nej vidieť. Nevzdá sa toho, ale ani Noah sa nevzdá drog.

„Nie dosť, že kvôli ním trpím. Urobila by si to?“ bolo jej ho ľúto, pretože jeho rodičia by ho mali mať radi, ale on je pre nich nič. Možno taký doplnok k práci. „Urobím to, keď si dáš čo i len ďalšiu dávku. Viem, že to nechceš.“ „Bez toho sa zložím.“ v hlave sa mu šírilo, žeby ju mal zabiť. Preboha, ešte nikdy nikto to na neho nevytiahol, pretože nevedel ako sa ku nemu správajú. Všetci si mysleli, že ho zbožňujú a on si môže dovoliť všetko. Vlastne aj mohol. Zamračil sa a nechápal ako o tom mohla vedieť. Vedel o tom jediný človek a ten je mŕtvy. „ako o tom vieš? Skadiaľ vieš akí sú ku mne?“ „To ti nemôžem povedať.“ „Prečo?“ „To nech ti je jedno. Nedostaneš to zo mňa.“ Niečo sľúbila a ona sľuby väčšinou dodržuje. „Dúfam, že sme sa dohodli. Jedna jediná dávka.“ Postavila sa a naznačila mu, žeby aj on odišiel. Neochotne sa postavil z postele, celú noc spal oblečený. Neopovážila by sa ho vyzliecť. Keď stáli pri dverách, tak lacne ich otvorila a nezabudla dodať. „Keď ti bude smutno môžeš sa zastaviť.“ lačne sa zasmiala a sledovala jeho znechutený výraz. „Toto bude ťažký oriešok.“ Zatvorila dvere, pustila si hudbu, ktorá sa ozývala na celý dom a pripravovala si raňajky. Nenapadlo jej, aby ho pozvala na raňajky. Chce mu, len pomôcť nie stravovať ho. Možno sa jej to podarí, ale skôr dávala tip slovíčku nie. On je tvrdý a tak ľahko sa nedá, pretože vie bojovať, ale nie dostatočne. Tešila sa na chvíľu, keď ho stretne v škole a nasadí ten frajerský úsmev a bude prechádzať po škole ako najväčší pán, aj keď ho všetci majú radi, len kvôli peniazom. Myslí si, že ho zbožňujú a možno si to len domnievala. Asi vie, že ho všetci odcudzujú, že sa má ako vo vatičke, ale nechce to dať na povrch. Prešiel si toho veľa, ale to neznamená, že má drogovať. Sama nechápala, prečo sa na toto dala, ale začalo sa jej to páčiť. Ten dobrý pocit víťazstva!